štvrtok, 11. februára 2016

niečo mi chýba.

Mám pocit, že mi niečo chýba. Neviem čo.
Mám rodinu, úžasného priateľa, kamarátov, ktorým na mne záleží. Zážitky, slobodu, školu, do ktorej rada chodím. Mám skupinku, ktorá mi je vzácna a obohacujúca.

Po dlhom čase som zavítala na tento blog a prečítala si všetky príspevky doradu. Vážne som prežívala také veci? Áno! Teraz, keď som si spätne pripomenula, presne si to pamätám. Prečo na to nedokážem myslieť stále? Prečo som musela zabudnúť na to, aký úžasný čas som zažila s Bohom tu a tam? Prečo teraz také nezažívam? 

V poslednom čase mám pocit akoby som len prežívala. Čo sa týka so vzťahom s Bohom. Čítam si každý deň s pár výnimkami, modlím sa každý deň. Chodím na skupinky, mládeže, kostola... Nestačí to. Nežijem pre Neho a s Ním každú chvíľu môjho života. Ľahko na Neho cez deň úplne zabudnem a potom som zo seba zhrozená. Mám v živote toľko veľa vonkajších vzruchov, že na to najhlavnejšie zabúdam. Zabúdam na Boha. Zabúdam na to, že On je so mnou stále. Zabúdam na to, že On za mňa položil svoj život a zabúdam byť za to vďačná. Zabúdam.

Pane môj, prosím daj mi pamäť. Si úžasný veľký Boh plný lásky. Boh, ktorý dokáže všetko a vie všetko. Boh, ktorý je taký obrovský a svätý, že pri pohľade na teba by hriešny človek na mieste zomrel. Si Boh, ktorý je aj mojím Bohom. Prosím daj, aby som pamätala na tieto veci. Aby som nezabúdala aký si. Aby som nezabúdala na to ako ma ľúbiš, čo si dokázal, aký si zvrchovaný, veľký, mocný, krásny, silný, žiarlivý, dokonalý, svätý... Aký si TY. Amen.

streda, 19. marca 2014

nová skúsenosť.

Dnešný deň? Maturita z angličtiny. Na rozdiel od predošlého dňa, mala som problém vstať. Z postele som vychádzala neochotne (aj keď som spala celkom dlho) a nechcelo sa mi zase 5 hodín sedieť skrčená nad maturitnou písomkou. No z postele som sa vyhrabala a keď som otvorila dvere na svojej izbe, okamžite som sa usmiala. Moja mamka bola vynaliezavá a na zrkadle mi nechala odkaz, ktorý má potešil viac ako by ste si mysleli.

Na písomku som išla v dobrej nálade, so slnečnými okuliarmi na očiach a s úsmevom na perách. Tešila som sa na večer...
Písomka sa mi zdala celkom v pohode. Aj keď všetci ostatní (okrem Vanesky) hovorili, že to bolo strašne ťažké. Neviem ako to máme brať, ale asi nám to je jedno. Po písomke sme sa boli najesť v meste a nemohli sa dočkať večera.
Na slohu nám dali opis, ktorý som chcela najmenej, ale rozsah slov som prekročila o presne 110 slov (nevadí to, vopchala som to na 1 stranu).
Po škole sme išli každý svojim smerom a tešili sa, že máme za tým. Odpísala som na hromadu esemesiek a tešila sa na oddych.
Konečne prišiel čas na stretnutie sa s Vaneskou. Boli sme dohodnuté už asi 2 týždne, že po angličtine príde ku mne spať a budeme spolu sockarčiť pozeraním Harryho Pottera, jedením pizze a pitím kolosu. Zvyšok stredy a polku štvrtku. No v utorok sa situácia zmenila. Vanesku zavolal kamarát-komentátor, aby mu išla robiť spolukomentátora. Vaneska veľmi chcela ísť, ale nechcela rušiť naše stretnutie. Nakoniec som súhlasila, že pôjdem s ňou.
O 18:06 sme odišli z jej domu na aute a zamierili na diaľnicu smerujúcu do Nitry. Tešili sme sa a cítili sa tak... dospelo ( :P ). Do Nitry sme prišli dosť skoro, tak sme sa zastavili v Maxe na kávičku a máme o jednu negatívnu skúsenosť viac. Chceli sme sa odfotiť v tej takej foto kabínke a hodili do toho 4€ . Odfotilo nás to, ukázalo video, no fotky nevytlačilo. Ževraj sa to pokazilo. Hneď sme volali do servisu a 4€ nám vrátia späť. Snáď.
Dali sme si kávičku a cestou z Maxu sme si pustili GPS na mojom mobile a navigujúcu tetu sme nazvali Klementa. Nová kamka...
Bola som veľmi zvedavá, ako vyzerá komentátorská miestnosť a je to tu riadne. Na ušiach majú obrovské slúchadlá, pred ústami mikrofóny a kopec papierov pred sebou. Obdivujem, ako sa v tom vyznajú.
Musím sa priznať, basketball nemám rada. No keď to znamenalo, že Vaneska bude šťastná, išla som s ňou. Dokonca veľmi rada. Som potešená, že sa Vaneske páči, bude mať ďalšiu basketballovú skúsenosť a ja že sa môžem pochváliť, že som bola v komentátorskej miestnosti.




utorok, 18. marca 2014

ten pohľad mi vyrazil dych.

Dnes som maturovala (a dúfajme, že aj zmaturovala). Mala som písomné zo slovenčiny. Test bol zavádzajúci a podľa toho, čo som si pozrela, nebudem spokojná s výsledkom...
No témy na sloh boli dobré:
1. "Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou." Alfred de Vigny (Úvaha o (ne)schopnosti človeka uvedomiť si vlastné šťastie)
2. Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)
3. Umenie dokáže človeka zmeniť (Diskusný príspevok)
4. Základným predpokladom ľudského spolunažívania je komunikácia (Prejav pri príležitosti otvorenia školského týždňa tolerancie)
Ja som si vybrala tému číslo 2. Hlavne kvôli útvaru. Už pred tým, ako nám témy povedali, som bola rozhodnutá pre rozprávanie (okrem prípadu, že by nebolo alebo že by bola zlá téma).
Chcem si to zvečniť a napísať pre seba. Hlavne po tom, čo mi mamka povedala, že by aj ona chcela mať svoje práce z maturít. Tak hor sa do toho. 
(Isto to nebude presne to, čo som písala, ale pointa tam bude tá istá :D )


Ten pohľad mi vyrazil dych
(Rozprávanie)
         ,,Tak veľmi sa už teším!" hovorila som stále dokola po ceste od auta k obrovskej hale. Mal sa tam konať koncert, po ktorom som snívala už niekoľko rokov. Videla som stovky, ba tisícky ľudí, ktorí mali namierené na to isté miesto, kde my. Úžasné, ako toľko rozdielnych ľudí spája niečo tak krásne, ako viera.
         Akoby zázrakom sme sa dostali pod pódium, takže som sa nemusela báť, že sa predo mňa postaví vysoký človek, ktorý by mi pokazil celý zážitok z koncertu.
Po, približne, hodine konverzácie so starými, aj novými priateľmi sa stalo to, na čo sme všetci čakali. Na pódium vybehla moja obľúbená kresťanská kapela s energiou a elánom v tvárach. V tom momente som sa na nich zamerala a prestala vnímať okolitý svet. Až do jednej chvíle. Ten pohľad mi vyrazil dych...
         Pamätám si, ako som na strednej škole mala spolužiačku, ktorá bola iná ako väčšina dievčat v jej veku. Nikdy som na nej nevidela inú farbu ako čiernu, na zápästiach mala zahojené, aj čerstvé rany po ostrej žiletke a úsmev nepatril k jej prejavom emócií. Párkrát som sa s ňou rozprávala a dá sa povedať, mala som k nej z triedy najbližšie. Nie raz som jej hovorila prečo žijem ako žijem, odkiaľ mám každodennú radosť a čo mi dáva nádej. Nie raz som jej hovorila o úžasnej láske, ktorou som z milosti obdarovaná. Nie raz som jej hovorila, jednoducho, o Bohu. Neverila mi. 
Naše priateľstvo skončilo jej vyhlásením, že som, citujem: ,,šibnutá sektárka, ktorá svoju slabosť ospravedlňuje vierou v slabého Boha" a nasledovným želaním, že ma už v živote nechce vidieť. Od toho dňa sa akoby vyparila z povrchu zemského.
         Pekné dievča, ktoré prišlo na pódium bolo oblečené v zelenkavých šatách, usmievalo sa a v rukách držalo mikrofón.
  ,,Ahojte," pozdravila neisto, ,,volám sa Selena Brelsová a chcela by som vám povedať niečo o sebe."
Nemým úžasom som ju počúvala a sledovala jemné zahojené jazvičky na jej zápästiach.
         Asi pred rokom mi zavolalo neznáme číslo. Neochotne som sa ozvala a na druhej strane som začula rozrušený hlas. Spolužiačka, ktorá ma už v živote nechcela vidieť prosila o pomoc. Navrhla som jej stretnutie. Odmietla. Ja som odmietla poslať jej peniaze poštou. Nemala na výber.
Ten pohľad, keď som ju videla vystupovať z autobusu, mi vyrazil dych. Stala sa z nej troska najvyššieho stupňa. Kruhy pod očami, vychudnuté telo schované pod, o tri čísla väčšími, šatami. V žilách mala stopy po injekčných striekačkách a jej vlasy sa už nedali nazvať vlasmi.
Povedala mi, že si chce zmeniť život, ale nemá na to peniaze. Láskavo a s nádejou som jej peniaze podala. Viac sa so mnou nechcela rozprávať. Poďakovala a odišla.
         ,,Peniaze som chcela použiť na drogy, ale láska, s ktorou mi ich spolužiačka dávala, ma donútila nespraviť to," hovorila Selena dojato. V skratke, peniaze minula na liečenie, kde stretla muža, ktorý jej hovoril o Bohu. Uverila mu. Uverila Bohu. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou ju stvoril. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou za ňu umieral na kríži. Uverila a ďakovala mu za to, že jej zachránil život. Pozemský, aj večný.
         Po konci evanjelizačného koncertu som ešte dlho bola zamyslená. To dievča sa tak veľmi podobalo na moju spolužiačku, že som si chvíľu myslela, že to je ona.
         Oznámenie v celoslovenských kresťanských novinách, ktoré mám odložené asi polroka: ,,Včera, 21. mája 2018, na následky niekoľkoročnej drogovej závislosti zomrela Magdaléna Strešová. Magdaléna bola čerstvo znovuzrodená a Ježiša milovala celým svojim srdcom. Medzi jej poslednými slovami bola aj vďačnosť k jej spolužiačke zo strednej školy, ktorá jej dala druhú šancu tak, ako jej ju dal aj Boh. Ďakujme Bohu za jej život. Pohreb sa uskutoční dňa..."
         Magdaléna ma už v živote nechcela vidieť, ale Boh jej našepkal, aby toto prianie porušila. Tak, ako Selene, aj Magdaléne zachránil život. No Magdaléne "len" ten večný.


Keď som to teraz písala, uvedomila som si, že si to pamätám menej ako som si myslela. Ale aspoň takto :) . Ľutujem že do poslednej vety som nedala to "len". Nenapadlo mi dať to do úvodzoviek a nechcela som tam dávať len, pretože to evokuje, že to je málo.

streda, 5. marca 2014

vonku je cítiť jar.

Vonku je cítiť jar. Momentálne sedím vonku na našej odkrytej terase v kraťasoch a mikine. Nie je mi zima, pretože na mňa svieti slnko. Zo všetkých strán ku mne dolieha vtáčí štebot a jemný vetrík sa mi pohráva s vlasmi. Musím zvrašťovať čelo, ak sa chcem pozerať do diaľky, pretože žeravému kotúču na oblohe nezavadzajú mraky. Iba sem-tam vidieť nejaký biely fliačok, ktorý sa istotne hanbí za to, aký je malý. Vidieť stromy bez lístia a rastliny bez kvetov. Čoskoro sa zmení aj to. Nastáva obdobie, kedy sa začne všetko prebúdzať. Prvé puky začnú kvitnúť, prvé lístky začnú rásť a do našej dediny sa znova vrátia jej sezónni obyvatelia - bociany. Okolo nás začnú poletovať včely, vážky, ako aj nepríjemné muchy, či komáre. Na kvetoch budeme vidieť motýle a v hniezdach vtáčie vajíčka. Presne toto mi chýbalo cez zimu. Život. Život všade kam sa pozriem. Slnko. Slnko svietiace silnejšie, dlhšie a teplejšie. Radosť.
Jar prichádza. Jemne nám klope na okná v podobe slnečných lúčov spojených so spevom obyvateľov oblohy.
Vonku je cítiť jar.
Vďaka Bože.

nedeľa, 1. decembra 2013

chvála a iné.

Práve som sa vrátila z konferencie v Prešove pre detských služobníkov. Išla som tam s určitými očakávaniami, ktoré sa vôbec nenaplnili. No napriek tomu som prišla domov povzbudená, zmenená, inšpirovaná...
Na hlavných témach som zaspávala a na semináre som chodila na také, pri ktorých nebudem nečinne sedieť, lebo by som zaspávala aj tam. (Bola som na jednom dobrom seminári, ale o ňom teraz nejdem písať.)
Neviem kde na konferencii som počula nasledovné, no viem že sa mi to uložilo hlboko do srdca. Boh si chválu zaslúži. Dávame mu jej tak málo, že mi je z toho nanič. Jeho chvála je užasná silná vec, ktorou sa približujeme k Bohu. To, že chválime Pána treba vštepovať aj deťom do srdiečok. Treba im zdôrazňovať čo to znamená a prečo ho chválime. Chvála je niečo, z čoho máme radosť my, ale hlavne náš Pán.
Keď sme boli v kostole (nešli sme na konferenčný program v nedeľu), som si pri jednej pesničke zatvorila oči. Robievala som to aj pred tým. Robievam to preto, že sa viem lepšie sústrediť na slová. No teraz to bolo iné. Áno, zatvorila som si oči, aby som vnímala len slová a Boha. Bola to pesnička, ktorú som spievala už mnohokrát, no tentoraz to bolo akési iné. Slovami tej pesničky som sa modlila, prihovárala k Bohu, chválila Ho. Zrazu som si uvedomila, že nevnímam nič okolo seba. Nevnímala som ľudí spievajúcich okolo mňa, nevnímala som, že mi bola zima, nevnímala som hudbu z orgánu... Boli sme tam len ja, Boh a chvála. Bol to taký úžasný pocit, že žasnem, že som to doteraz nezažila. Stála som pred samým Bohom a z celého srdca som Mu spievala chválu.
Popri chvále sme spievali aj slová, ktoré boli mojou osobnou modlitbou. Mojou osobnou túžbou, ktorú som nevedela alebo sa ani nesnažila vyjadriť slovami:
"Nechcem hviezdy na blankyte,
slávy znaky na hlave, (o tomto si nie som istá, neviem to po sebe prečítať)
ani zlata nežiadam si,
len nech živú vieru mám."
Bol to refrén piesne a keď som jeho slová videla po prvýkrát, mala som zaslzené oči. Vyjadruje to moju túžbu. Moja modlitba, ktorá hovorí za všetko. Nechcem nič viac, len mať živú vieru. Vieru, ktorou budem žiť s Bohom celým srdcom a celou dušou všade, kde sa nachádzam.
Ďalšia pieseň bola pre mňa povzbudzujúca. Pripomína mi, že nie je to vždy ľahké v kresťanskom živote, no Boh sa stará. Je to úžasným povzbudením:
"Nie vždy je cesta vonné kvieťa,
aj tá je často tŕním pokrytá.
Aj tam Pán si vedie svoje dieťa,
veď aj v tŕní ruža rozkvitá."

Tento kostol bol pre mňa niečím iným ako tie doteraz. Naplnil ma Duch Svätý. Tieto piesne mi presne pripomenula mňa, presne vyjadrovali moje myšlienky a odpovedali na môj strach. Piesní, bolo viac, no nestihla som si napísať všetko. Každá jedna pieseň ma napĺňala radosťou, vďačnosťou a ja som prežívala Božiu prítomnosť ako ešte asi nikdy.
Na začiatku kostola som sa modlila, aby mi Pán Boh ukludnil myseľ a prizvala som ho vedľa seba. Prosila som ho, aby mi vyčistil myseľ pred vonkajším svetom a ja sa mohla plne sústrediť na neho. Moju modlitbu okamžite vypočul. Bola som plne sústredená, čulá a bol vedľa mňa.
Som z toho úžasne povzbudená a začínam niečo nové v mojom živote.

Ešte... na tejto konferencii som bola so štyrmi zrelými ženami, ktoré mám veľmi rada a teraz som sa v tom len utvrdila.
Tieto ženy mi sú príkladom. Ako som ich počula rozprávať sa o Bohu, Biblii, svojich rodinách, ako som počula ich názory, radosť, ako som videla, že aj ony sa mýlia, no snažia sa najviac ako vedia... Za tento jeden deň ma toho naučili VEĽMI veľa a Bohu som vďačná za to, že mi ich prizval do života. Že som sa s nimi vydala na túto únavnú cestu a strávila s nimi čas. Som vďačná za to, že mi v nich Boh ukázal aké sú to Božie ženy.

Celý tento deň / deň a pol ma napĺňal Duch Svätý, Boh mi otváral oči a ja som zrazu videla úžasné veci, ktoré spôsobili, že môj život sa zmenil. Možno nie tak viditeľne, možno nie tak strašne... ale zmenil sa môj postoj, môj vzťah k Bohu.

štvrtok, 28. novembra 2013

kytica.

Nedávno som mala stužkovú. Ocko mi kúpil kyticu a doniesol mi ju, keď prišli. Veľmi som sa jej potešila. Bola prekrásna a voňavá a celkom veľká... milujem kvety. Milujem kytice.
Bola som nešťastná z toho, že kytica nevydrží večne, no povedala som si, že si ju užijem, kým sa dá.
Prešlo pár dní. Keby ste teraz vkročili do mojej izby, nepotrebovali by ste kyticu vidieť. Vonia od nej celá izba a každý deň, keď prídem domov, sa usmejem pri tej úžasnej vôni.
Tie kvety sa zdajú mŕtve. Boli odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, nemajú korene... sú to len stopky s kvetami, ktoré sú predurčené zhniť. No ony aj tak stále rozdávajú vôňu. Aj tak stále rozdávajú radosť. Žasnem, ako dokážu už mŕtve kvety voňať tak silno.


Ich vôňa nie je všetko. Keď som tú kyticu dostala, boli tam tri kvety, ktoré neboli rozkvitnuté. Vyzeralo to krásne a ja som to brala tak, že to tak má byť a inak to nebude. Boli najnenápadnejšie kvety v kytici. Tie kvety sa otvárajú. Kytica pre mojimi očami ešte viac ožíva, pričom by mala umierať. Kvety, ktoré som brala pred tým len ako doplnok, sú teraz najkrajšie a najjasnejšie v celej kytici. Mám pocit, že tie kvety sa nechcú len tak vzdať svojho života, ale bojujú. Čím viac bojujú, tým sú krajšie. Tie kvety rozkvitajú, hýbu sa, bez zdroja života! Všetko, čo majú, je voda v pohári, v ktorom kytica je.
Najprv sa otvoril jeden kvet a bola som z neho šťastná. Hneď po ňom sa začal otvárať ďalší a teraz sa otvárajú dva. Žasnem, ako Boh dokázal vymyslieť niečo také krásne, jemné, dokonalé! Tie kvety na sebe nemajú jedinú chybičku. Fungujú perfektne ešte aj po ich odseknutí od ich koreňov. Sú nádherné a dodávajú mi radosť.

Každý deň, keď vojdem do izby, ďakujem Bohu za niečo tak nádherné a jednoduché.
Kvety sú niečo magické, na čo budem asi večne pozerať s obdivom.
A ešte. Čo keby som si z tých kvetov zobrala príklad? Rozkvitajú a rozdávajú sa, aj keď je im to už na nič. Nič ich neopelí, o chvíľu im tá troška vody stačiť nebude (aj keď im ju poctivo vymieňam) a ony bez živín začnú vädnúť a hniť. Aj keď ich toto čaká, stále robia radosť mne.
Keď som nešťastná, smutná, depresívna, chcem si spomenúť na tieto krásne kvietky. Na robenie radosti druhým bez ohľadu na to, v akom stave som. Robiť ich šťastnými, urobí šťastnou aj mňa.
Ďakujem, Bože, za tie nádherné a voňavé kvety u mňa na stole.

utorok, 26. novembra 2013

slnko.

November. Pre mňa najťažšie obdobie v roku. Síce mám rada jeseň, no v novembri naberá už iné obrátky. Je zima, pochmúrno, stále prší (dážď mám rada, ale je pravda, že pôsobí depresívne), ja som unavená, slnko sa ukrýva za hustými mrakmi...
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."


A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.


Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.