nedeľa, 1. decembra 2013

chvála a iné.

Práve som sa vrátila z konferencie v Prešove pre detských služobníkov. Išla som tam s určitými očakávaniami, ktoré sa vôbec nenaplnili. No napriek tomu som prišla domov povzbudená, zmenená, inšpirovaná...
Na hlavných témach som zaspávala a na semináre som chodila na také, pri ktorých nebudem nečinne sedieť, lebo by som zaspávala aj tam. (Bola som na jednom dobrom seminári, ale o ňom teraz nejdem písať.)
Neviem kde na konferencii som počula nasledovné, no viem že sa mi to uložilo hlboko do srdca. Boh si chválu zaslúži. Dávame mu jej tak málo, že mi je z toho nanič. Jeho chvála je užasná silná vec, ktorou sa približujeme k Bohu. To, že chválime Pána treba vštepovať aj deťom do srdiečok. Treba im zdôrazňovať čo to znamená a prečo ho chválime. Chvála je niečo, z čoho máme radosť my, ale hlavne náš Pán.
Keď sme boli v kostole (nešli sme na konferenčný program v nedeľu), som si pri jednej pesničke zatvorila oči. Robievala som to aj pred tým. Robievam to preto, že sa viem lepšie sústrediť na slová. No teraz to bolo iné. Áno, zatvorila som si oči, aby som vnímala len slová a Boha. Bola to pesnička, ktorú som spievala už mnohokrát, no tentoraz to bolo akési iné. Slovami tej pesničky som sa modlila, prihovárala k Bohu, chválila Ho. Zrazu som si uvedomila, že nevnímam nič okolo seba. Nevnímala som ľudí spievajúcich okolo mňa, nevnímala som, že mi bola zima, nevnímala som hudbu z orgánu... Boli sme tam len ja, Boh a chvála. Bol to taký úžasný pocit, že žasnem, že som to doteraz nezažila. Stála som pred samým Bohom a z celého srdca som Mu spievala chválu.
Popri chvále sme spievali aj slová, ktoré boli mojou osobnou modlitbou. Mojou osobnou túžbou, ktorú som nevedela alebo sa ani nesnažila vyjadriť slovami:
"Nechcem hviezdy na blankyte,
slávy znaky na hlave, (o tomto si nie som istá, neviem to po sebe prečítať)
ani zlata nežiadam si,
len nech živú vieru mám."
Bol to refrén piesne a keď som jeho slová videla po prvýkrát, mala som zaslzené oči. Vyjadruje to moju túžbu. Moja modlitba, ktorá hovorí za všetko. Nechcem nič viac, len mať živú vieru. Vieru, ktorou budem žiť s Bohom celým srdcom a celou dušou všade, kde sa nachádzam.
Ďalšia pieseň bola pre mňa povzbudzujúca. Pripomína mi, že nie je to vždy ľahké v kresťanskom živote, no Boh sa stará. Je to úžasným povzbudením:
"Nie vždy je cesta vonné kvieťa,
aj tá je často tŕním pokrytá.
Aj tam Pán si vedie svoje dieťa,
veď aj v tŕní ruža rozkvitá."

Tento kostol bol pre mňa niečím iným ako tie doteraz. Naplnil ma Duch Svätý. Tieto piesne mi presne pripomenula mňa, presne vyjadrovali moje myšlienky a odpovedali na môj strach. Piesní, bolo viac, no nestihla som si napísať všetko. Každá jedna pieseň ma napĺňala radosťou, vďačnosťou a ja som prežívala Božiu prítomnosť ako ešte asi nikdy.
Na začiatku kostola som sa modlila, aby mi Pán Boh ukludnil myseľ a prizvala som ho vedľa seba. Prosila som ho, aby mi vyčistil myseľ pred vonkajším svetom a ja sa mohla plne sústrediť na neho. Moju modlitbu okamžite vypočul. Bola som plne sústredená, čulá a bol vedľa mňa.
Som z toho úžasne povzbudená a začínam niečo nové v mojom živote.

Ešte... na tejto konferencii som bola so štyrmi zrelými ženami, ktoré mám veľmi rada a teraz som sa v tom len utvrdila.
Tieto ženy mi sú príkladom. Ako som ich počula rozprávať sa o Bohu, Biblii, svojich rodinách, ako som počula ich názory, radosť, ako som videla, že aj ony sa mýlia, no snažia sa najviac ako vedia... Za tento jeden deň ma toho naučili VEĽMI veľa a Bohu som vďačná za to, že mi ich prizval do života. Že som sa s nimi vydala na túto únavnú cestu a strávila s nimi čas. Som vďačná za to, že mi v nich Boh ukázal aké sú to Božie ženy.

Celý tento deň / deň a pol ma napĺňal Duch Svätý, Boh mi otváral oči a ja som zrazu videla úžasné veci, ktoré spôsobili, že môj život sa zmenil. Možno nie tak viditeľne, možno nie tak strašne... ale zmenil sa môj postoj, môj vzťah k Bohu.

štvrtok, 28. novembra 2013

kytica.

Nedávno som mala stužkovú. Ocko mi kúpil kyticu a doniesol mi ju, keď prišli. Veľmi som sa jej potešila. Bola prekrásna a voňavá a celkom veľká... milujem kvety. Milujem kytice.
Bola som nešťastná z toho, že kytica nevydrží večne, no povedala som si, že si ju užijem, kým sa dá.
Prešlo pár dní. Keby ste teraz vkročili do mojej izby, nepotrebovali by ste kyticu vidieť. Vonia od nej celá izba a každý deň, keď prídem domov, sa usmejem pri tej úžasnej vôni.
Tie kvety sa zdajú mŕtve. Boli odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, nemajú korene... sú to len stopky s kvetami, ktoré sú predurčené zhniť. No ony aj tak stále rozdávajú vôňu. Aj tak stále rozdávajú radosť. Žasnem, ako dokážu už mŕtve kvety voňať tak silno.


Ich vôňa nie je všetko. Keď som tú kyticu dostala, boli tam tri kvety, ktoré neboli rozkvitnuté. Vyzeralo to krásne a ja som to brala tak, že to tak má byť a inak to nebude. Boli najnenápadnejšie kvety v kytici. Tie kvety sa otvárajú. Kytica pre mojimi očami ešte viac ožíva, pričom by mala umierať. Kvety, ktoré som brala pred tým len ako doplnok, sú teraz najkrajšie a najjasnejšie v celej kytici. Mám pocit, že tie kvety sa nechcú len tak vzdať svojho života, ale bojujú. Čím viac bojujú, tým sú krajšie. Tie kvety rozkvitajú, hýbu sa, bez zdroja života! Všetko, čo majú, je voda v pohári, v ktorom kytica je.
Najprv sa otvoril jeden kvet a bola som z neho šťastná. Hneď po ňom sa začal otvárať ďalší a teraz sa otvárajú dva. Žasnem, ako Boh dokázal vymyslieť niečo také krásne, jemné, dokonalé! Tie kvety na sebe nemajú jedinú chybičku. Fungujú perfektne ešte aj po ich odseknutí od ich koreňov. Sú nádherné a dodávajú mi radosť.

Každý deň, keď vojdem do izby, ďakujem Bohu za niečo tak nádherné a jednoduché.
Kvety sú niečo magické, na čo budem asi večne pozerať s obdivom.
A ešte. Čo keby som si z tých kvetov zobrala príklad? Rozkvitajú a rozdávajú sa, aj keď je im to už na nič. Nič ich neopelí, o chvíľu im tá troška vody stačiť nebude (aj keď im ju poctivo vymieňam) a ony bez živín začnú vädnúť a hniť. Aj keď ich toto čaká, stále robia radosť mne.
Keď som nešťastná, smutná, depresívna, chcem si spomenúť na tieto krásne kvietky. Na robenie radosti druhým bez ohľadu na to, v akom stave som. Robiť ich šťastnými, urobí šťastnou aj mňa.
Ďakujem, Bože, za tie nádherné a voňavé kvety u mňa na stole.

utorok, 26. novembra 2013

slnko.

November. Pre mňa najťažšie obdobie v roku. Síce mám rada jeseň, no v novembri naberá už iné obrátky. Je zima, pochmúrno, stále prší (dážď mám rada, ale je pravda, že pôsobí depresívne), ja som unavená, slnko sa ukrýva za hustými mrakmi...
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."


A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.


Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.

utorok, 8. októbra 2013

dobrodružstvo.

Dnes som mala celý deň dobrú náladu. Aj napriek tomu, že som včera kvôli škole depkarčila. Keď som zaspávala, prosila som Boha o odpustenie a ďakovala mu za podporu u mojej mamky. Modlila som sa/rozprávala som sa s Bohom, že chcem sa viac zameriavať na Neho a naozaj preukazovať, že On je viac ako škola. V škole som z písomky dostala nakoniec trojku (to len tak pomimo), čo pokladám za úžasný zázrak, keďže som všetko tipovala, pretože som nebola schopná sa to naučiť.
Celý dnešný deň bol krásny a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to je krásne neskoré letné počasie alebo úžasný jesenný deň. Bola by som za tú druhú možnosť. Vánok bol studený a všade lietali listy. No na toto by som len tak neprišla.
Keď som išla domov, pri hudbe som si prezerala fotky v mojom mobile. Zabavila som sa tým a usmievala sa pri každej jednej fotke. Každá pre mňa niečo znamená. Buď situáciu alebo jednoducho človeka, čo je na nej. Dávala som si pozor, aby som vystúpila načas.
Posúvam fotky, usmievam sa, spomínam... album skončil, tak som išla na druhý. Zatiaľ som zodvihla hlavu, aby som skontrolovala, kde sa asi na ceste nachádzame. Premkla ma akási hrôza. Polia za Sečou. Prepásla som prestávku! Nezľakla som sa ani tak toho, že som nezastala, ako toho, že mám lístok kúpený do Seči a na revízorov mám šťastie. Hneď ako sme zastali v Kálnej, vystúpila som a vykročila k tanku. Zatiaľ som pozrela na internete v mobile, kedy mi ide autobus do Seči. Nezastavila som sa v mojej ceste k tanku. Išiel mi až o pol hodinu, tak som si povedala, že môj pôvodný zámer uskutočním. Pôjdem poľnou cestičkou pešo.
Prešla som okolo Koliby, vytiahla slúchatká z uší a kráčala. Chvíľku som ešte počula autá na ceste, no o chvíľku zmĺkli aj ony.
Bolo to len ja, nádherná príroda a Boh. Začala som sa s Ním rozprávať. Nahlas som rozprávala vďačnosti, prosby a chvály. Nahlas som sa ho pýtala otázky, akoby kráčal pri mne (veď aj kráčal). Užívala som si krásne počasie, vánok okolo mňa, spev vtáčikov, šum vetra v korunách stromov, žblnkot Hrona, úžasný vzduch a prítomnosť Jeho. Celý čas som mu hovorila vďačnosti za to, že sa postaral o tak skvelý čas s Ním. Že ma dostal na miesto, kde som sa utíšila, kde som nevnímala hluk z cesty alebo zo slúchatiek. Kde bolo ticho na rozmýšľanie a modlitby.
Naraz som prišla na už známu cestu. Vedľa bolo vyschnuté kukuričné pole a za ním som videla vežu nášho kostola. Vedela som, že keď budem pokračovať po ceste, obídem skoro celú Seč a potom sa budem vracať po známej, nekonečnej ceste, ktorú až tak nemusím. Kukuričné pole ma lákalo. Vždy som chcela prechádzať kukuričným polom.
Tak som sa vybrala. Smer som mala jasný. Veža na našom kostole. Išla som skrz kukuričné pole. Všade okolo mňa to šuchotalo a praskalo. Keď som sa zastavila, počula som, ako sa vietor s tými steblami hrá a aj keď to tam bolo hlasnejšie ako na cestičke, mala som pocit, že tam je ešte väčšie ticho. Ďakovala som Pánovi aj za to. Hovorila som si: "Dobrodružstvo s Bohom!" Bolo to čarovné a počas predierania sa steblami kukurice som sa modlila a chválila. Ďakovala som za dobrodružstvo, ktoré mi pripravil. Raz som zastavila na mieste, kde steblá boli z nejakého dôvodu menšie a ja som bola v akomsi kruhu, obkolesená suchými steblami. Ničím iným. Všade, kam som sa obzrela bola vyschnutá kukurica. Mala som chuťspraviť si miesto a ľahnúť si tam.
nepoužila som žiadny program na úpravu fotiek. tie farby sú také, aké tam naozaj boli.
Bolo to čarovné. No pokračovala som v ceste. Občas som zazrela kostol, takže som vedela kam ísť. Odrazu som sa ocitla na skoro dokonalej priamke. Kukurica končila, ďalej bolo len pole, ktoré momentále pozostávalo zo suchej zeme. Kráčala som vedľa kukurice a nechala som slnko dotýkať sa ma. O chvíľu som sa dostala na cestičku, ktorá je už len kúsok od nášho domu. Bola som užasnutá z toho, ako rýchlo mi to prešlo, aký som mala skvelý čas a aké to bolo nádherné.
Niekedy veľmi dobre padne vypnúť, nemyslieť na nič, iba na to, že Boh je so mnou a radovať sa z toho. Chváliť a ďakovať mu.

fotka poľa, už z cestičky.

piatok, 30. augusta 2013

smútok.

Čo by sme mali robiť, keď sme úplne zlomení, s náladou pod psa?
Áno, aj takéto nálady stretajú kresťanov. Povedala by som, že niekedy možno častejšie ako iných ľudí.

1) Ísť za ľuďmi aby nám s tým pomohli. Proste sa vyrozprávať alebo len byť s človekom, ktorého máme radi. Aby sme vedeli, že pri nás niekto stojí a na veci nie sme samy.
Je to účinný spôsob a väčšinou (aspoň v mojom prípade) ma daný človek rozveselí a ja som rada že som za ním išla.
2) Modlitba. Niekedy chceme byť len samy a rozprávať Bohu o svojom trápení. Málokedy nám príde okamžitá jasná odpoveď, no my vieme, že nás Boh počul a je to v jeho rukách nech sa deje čokoľvek. Či sme si to u neho niečím pokašľali alebo sme len zle naladení a myslíme na všetko pesimisticky... Vieme, že keď sa Mu zveríme, je to u Neho. Nemusí nám vždy odľahnúť. Možno aj po modlitbe sa cítime rovnako, ale môžeme vedieť, že to je u Neho. To je viac než dosť. (Napríklad pre mňa, sú podobné situácie najsilnejšie na čas s Bohom. Potom ešte keď som z niečoho užasnutá. V tom strede, keď sa cítim normálne alebo nijako, to nie je žiadna sláva. V tom sa potrebujem zlepšiť a ak to niekto číta, tak by som poprosila o modlitby za to.)
3) Čítanie Biblie. Keď som JA v nálade pod psa, rada si čítam svoje obľúbené pasáže alebo jednoducho zadám do googla formulku ako: Encouraging bible verses. Alebo podobne. Prečítam si to a niekedy z mojej nálady pod psa vznikne užasnutosť alebo vďačnosť.



A našla som aj niečo takéto. Inšpirácia.
Môže to byť niečo, čo mi v budúcnosti pomôže dostať sa z pocitu pod psa alebo z melancholickej nálady. 13 biblických veršov ako prekonať sklamanie.

dúha.

"Dúha je optický úkaz vznikajúci v atmosfére Zeme. Vznik dúhy je spôsobený disperziou slnečného svetla prechádzajúcim kvapkou. Predpokladom pre vznik dúhy je prítomnosť vodných kvapiek v atmosfére a Slnka, ktorého svetlo cez kvapky môže prechádzať." -Wikipedia




Toto hovorí Wikipedia. Ak mám byť úprimná, polovici tých slov nerozumiem a nedávajú mi zmysel. Keby som sa niekoho opýtala, čo dúha je a povedal by mi túto poučku, o chvíľu by som na to zabudla a znova sa pýtala čo dúha je. Prečo vzniká.

Väčšina ľudí, keď vidí dúhu sú v úžase. Z toho, aké to je krásne, farebné, optimistické v daždivom dni. Vyčaruje nám to úsmev na tvári v deň, keď je všetko pochmúrne. Keď padá obloha a ľudia majú tendenciu schovať sa pred tým. Zabaliť sa do deky, sadnúť do gauča, uvariť si čaj a počúvať kvapky, ktoré klopú na okno a neskôr ním aj stekajú.
Niektorí ľudia v tieto dni majú chuť v daždi tancovať, behať, skákať. Sú rôzne skupiny ľudí. No v jednom sme rovnakí. Všetkých (aspoň si to myslím) nás fascinuje ten farebný oblúk v našom obzore. Keď vidíme dúhu, všetci stojíme s úsmevom na tvári a jajkáme a ochkáme nad krásou toho zjavenia.
No nie všetci myslia na to, čo dúha znamená.

Keď dúhu vidím ja, som z nej v úžase tak ako všetci. No pri tom mi je do plaču z toho, akou krásou nám Boh pripomína zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.

"Uzatváram svoju zmluvu s vami i s vaším potomstvom a so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou divou zverou, čo je s vami, so všetkým čo vyšlo z korábu, so všetkou zverou zeme. Uzatváram s vami svoju zmluvu, že voda potopy už nezničí nijakého živého tvora a nebude už potopy, ktorá by zničila zem. Boh povedal: Toto je znamením zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Svoju dúhu som položil na oblak, aby bola znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Kedykoľvek nahromadím mračná nad zemou a na oblaku sa ukáže dúha, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi; voda už nebude potopou na zničenie všetkých živých tvorov. Keď sa na oblaku ukáže dúha, pozriem na ňu a rozpomeniem sa na večnú zmluvu medzi Bojom a každým živým tvorom na zemi. Boh povedal Noachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi mnou a každým živým tvorom na zemi." -Genezis 9/9-17




Vždy keď vidím dúhu, spomeniem si na zmluvu, ktorú s nami Boh uzatvoril. A myslím aj na to, že presne v tom istom okamihu Boh myslí na tú istú zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
Niečím tak nádherným nám Boh pripomína zasľúbenie, vďaka ktorému sa nemusíme báť. Nemusel to robiť. Mohol s nami len uzatvoriť zmluvu a nič viac. Či by sme na to pamätali alebo nie, to by bolo na tom, ako pozorne by sme čítali Bibliu alebo poznali tento príbeh. No on nám chcel dať nejakú pripomienku. Je to nezvratné a trvalé, kým Zem bude existovať. V pochmúrnom dni plnom dažďa máme dúhu, ktorá nám hovorí, že dážď skončí a nebude našou záhubou. Dúhu, ktorá nám rozjasní deň tak ako jeho zasľúbenie.

štvrtok, 25. júla 2013

úžas číslo 2.

Začínam mať pocit, že sa stávam fanatikom či čo. Ale zároveň som z toho strašne šťastná.
Doma na kuchynskej linke som našla slivky. Tak že veď si dám. Zahryzla som a prišla som na to, že tie slivky ešte nie sú úplne zrelé. O to lepšie. Mám rada kyslé veci. Pozrela som na - už nie celú - slivku a pozastavila som sa. Kombinácia zelenej a fialovej sa mi vždy páčila, no toto bolo niečo iné. Bolo to niečo úplne iné ako kombinácia týchto farieb na šatstve alebo papieri. Bolo to oveľa krajšie. Prirodzené, také aké to má byť... Pred nedávnom by som sa nad tým ani nepozastavila. Veď čo. Nedozreté ovocie, ktoré mi chutí. Ale niečo je na mne iné. Veľa krát sa zamýšľam nad podobnými vecami.
Nedozretá slivka, ktorá sa objavila na kuchynskej linke v dome, v ktorom žijem mi rozžiarila srdce.
Boh sa tak pohral so všetkým na tomto svete. Dal si záležať na kombinácii farieb na slivke. A ešte to je také chutné! Koľko ľudí je za to vďačných? Koľko ľudí sa zamyslí nad tým, aké to je skvelé? Nechcem teraz tvrdiť, že som nejaká špeciálna, že som si to všimla. Práveže tvrdím, že som nevďačná, keď som si to všimla AŽ teraz.

Keď som tak s vďakou a úžasom rozmýšľala nad tým, aká to je krásna kombinácia farieb, spomenula som si na jedno dieťa. Čítala som raz jednu knižku. Už neviem ako sa volala, no bola plná detských modlitieb. Nie tých básničiek, ktoré napísali dospelí ľudia za nás. Boli to útržky úprimných detských modlitieb, ktoré boli tak nádherne čisté a jednoduché, že si človek pomyslel, prečo sa nemôže tak modliť aj on. Na úplnom konci knihy, bola jedna modlitba, ktorá mi zaslzila oči.
Pane Bože, nikdy som si nevšimol ako sa k sebe fialová a oranžová hodia, až kým si nespravil taký pekný západ slnka ako včera.
Chcem rozmýšľať ako tento chlapec stále! Stále žasnúť nad stvorenstom nášho Pána.

streda, 24. júla 2013

komfortná zóna.

Dnes som prežila úžasný deň.
O 15:05 mi išiel autobus a o 14:37 som mala napísanú správu pre Evičku. Evi, asi neprídem, lebo tak to vyzerá, že nepríde veľa ľudí ako som myslela a mám ešte aj robotu doma.
Skutočný dôvod bol, že sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi trepať do Levíc na stretnutie, na ktoré zrejme ani nepríde veľa ľudí. Byť tam s nimi a nudiť sa. No pred tým, ako som správu poslala, som to prehodnotila. Zvolím si lenivosť alebo sa stanem súčasťou niečoho... čo ani neviem čo bude? Povedala som si, že nebudem klamať. Veď to robiť nechcem. Správu som vymazala a namiesto toho som napísala: Prídem :) .
Zároveň sa mi nechcelo byť v Leviciach tak dlho. O 15:30 sa malo začať to v parku a potom o 18:00 som sa mala stretnúť s Madie. Takýý dlhýýý deň.
Ako to bolo nakoniec?


začalo to kúpou vodných pištolí v Kauflande. vlastne sme si išli kúpiť vodu, pretože bolo horúco.
pokračovalo to útokom na ostatných a strieľaním po sebe navzájom.
ostatným sa tento nápad zapáčil. z dvoch zbraní zrazu vzniklo päť.
a pokračovalo to.


neutrálne Švajčiarsko, ktoré ostalo suché.
presunutie sa z parku na námestie a chvíľkový mier.
no ani mier netrvá večne. nie tu na zemi.
do nitky mokrí.

a to sme my.

a to sme útočiaci my.
Deň vypálil úžasne a dokonca aj stretnutie so spolužiačkou bolo skvelé.
Často sa nám nechce do niečoho ísť. Často zvolíme svoje pohodlie pred niečím čo by mohlo byť dobré. 
Je to zvlášť problémom pre mňa. Mám vo zvyku ostať vo svojej komfortnej zóne a nikam neísť. O nič sa nesnažiť, byť tam, kde mi je pohodlne. Teraz som zo svojej komfortnej zóny vykročila a tento obrázok túto situáciu úplne vystihuje.

Musíme sa naučiť vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Vyjsť z miesta, kde nám je najlepšie a robiť niečo, čo sa nám možno nepáči. Existuje ešte iné vyjadrenie komfortnej zóny.
Všetci máme strach vyjsť z našej komfortnej zóny. Z toho, čo poznáme, čo nám je najbližšie a prirodzené. Zóna risku je niečo, kam neradi kráčame. Nikdy nevieme kde nakoniec skončíme alebo čo sa v tom risku stane. V mojom prípade to bol tentokrát jeden úžasný deň.
Rastieme iba tam. Keď sa stále pohybujeme niekde, kde nemusíme nič meniť, nevyvíjame sa. No ak to riskneme, spravíme niečo, čo sa nám až tak nechce, vyvíjame sa. V tom modrom bode uprostred zóny risku je to miesto, kde máme možnosť vyvíjať sa, rásť a meniť sa.
Vystúpime teda z našej komfortnej zóny a začneme rásť alebo chceme skrpatieť v našej komfortnej zóne?

(fotky sú Kubove)

utorok, 23. júla 2013

"ten pravý".

Práve som si pozrela video. Ten chlap sa asi stal mojou obrovskou inšpiráciou a rozhodla som sa odberať od neho videá. 
Ako si nájsť "toho pravého" ?
Video má takmer 6 minút a on tam mele neprestajne.
Čo som si najviac zapamätala viac, je že my sa skutočne pokúšame nájsť "toho pravého". A so sebou nerobíme nič. V skutočnosti, by sme mali prestať hľadať, ale niečo aj robiť. Mali by sme sa snažiť MY stať tými pravými. Tými pravými pre našich budúcich partnerov. Žiť s Ježišom, kráčať s ním za každých okolností, oslavovať ho a nechať ho, nech nám ovláda život. Čo sa týka mňa, stať sa Božou ženou. Takou, akú ma on chce mať. Najprv musím robiť na sebe a nie hľadať niekoho, kto mi sadne. My ľudia máme tendenciu veci si zľahčovať. Sme leniví a čokoľvek sa nám zdá jednoduchšie, vyberieme si to. (To mi pripomína ďalšiu tému na príspevok. kompromisy.) Máme tendenciu toho pravého hľadať. Máme tendenciu nespraviť pre to nič, len čakať, kým nám ten pravý nepadne do nosa. Taký, ktorý nám dokonale zapadne do nášho spôsobu života. Taký, kvôli ktorému by sme sa nemuseli meniť a ktorý s nami nemá problém. No to nie je správne. My sa máme formovať aj počas vzťahu. Keď budeme pripravení mať vzťah, keď sa skutočne staneme Božími ľuďmi, máme právo na to, aby sme hľadali "toho pravého". Ale hľadali iným spôsobom. Nehľadať človeka, ktorý ku nám dokonale zapadne a my nebudeme musieť nič meniť, ale človeka, s ktorým by sme najviac dokázali slúžiť Pánovi. Človeka, s ktorým by sme mohli rozdávať lásku, hovoriť o vzkriesení a našom znovuzrodení, človeka, s ktorým by sa nám najlepšie slúžilo. 
Jefferson povedal, že ak máme dobrú kresťanskú komunitu, ak máme dobrých mentorov a ak kráčame pri Ježišovi, môžeme si vybrať kohokoľvek. 
Ja si nemyslím, že by to malo byť s kýmkoľvek. Aj slúženie Pánovi sa nám robí lepšie po boku jedného človeka ako po boku druhého. 
No čo je dôležité. Nájsť človeka, ktorý bude s nami ochotne kráčať pri plnení Božej vôle. A nehľadať, ale formovať samých seba.

kecy 2013.

Prišla som domov z Afterparty KECY. Uplakaná, nešťastná, smutná... I just don't want them to leave. Rozmýšľam po anglicky a je pre mňa fakt ťažké teraz písať po slovensky. Prečo vlastne píšem? Ani neviem. Mám potrebu napísať ako sa cítim. Zničená, opustená... kúsok môjho srdca odíde s nimi do Ameriky, do Illinios, do ich domov, do ich kostolov, do ich izieb... Neviem, či si to budú uvedomovať, ale je to tak. Toto na všetkom najviac neznášam. Celý týždeň sa snažím vychádzať s nimi, rozprávať sa, budovať vzťahy... a na čo? Aby som sa potom plakala? Týždeň sa zdá málo. Čo je týždeň v našich životoch? Ale keď ste s niekým týždeň, deň a noc... Máte šancu rozprávať sa s tým človekom, spoznávať ho... Je to viac než dosť. Viac než dosť na to, aby som teraz revala jak sprostá.
Som veľmi vďačná Pánu Bohu za to, že sem priviedol práve takých ľudí ako boli tohtoroční američania. Som mu vďačná za čas strávený s nimi. Za ich slová a za ich expressions. I just don't know how to say it in Slovak :D . Som šťastná z toho, že sa s nimi môžem lúčiť so slovami: See you in heaven. To je jediné, čím si momentálne môžeme byť istí.
Toto nie je inšpirácia. Len časť z môjho srdca, ktorá je zranená a chce sa o to podeliť.

pondelok, 22. júla 2013

nevďačnosť.

Raz som sa rozprávala s Evičkou. Opýtala som sa jej: Ako mám dosiahnuť ten bod v mojom živote, že začnem o Ježišovi uvažovať ako o žijúcom človekovi, ktorý je som mnou naozaj. Že to je človek, ktorý práve sedí pri mne a nie je to žiadna sila.
Povedala mi, že je najlepšie, keď si v jednotlivých chvíľach predstavujem že je naozaj pri mne. To ma tentoraz aj donútilo napísať tento príspevok. Spomenula som si na jej slová. Sedím pred telkou, na nohách mám notebook a nerobím nič. Predstavila som si, že Ježiš sedí na sedačke trochu obďaleč a pozerá na mňa. So smútkom v očiach mi hovorí: Zomrel som za teba. A ty robíš toto? Len sedíš pred telkou a strácaš drahocenné minúty svojho života tu, na zemi? Minúty, ktoré by si mohla využiť na hovorenie o mne. Položil som za teba svoj život a ty nerobíš nič.
Ako sa teraz cítim? Cítim sa vinne. Čo som, že za mňa zomrel? Prečo vlastne? Viem aj odpoveď. Pretože ma miluje. Trpel ZA MŇA! A čo robím? Len sedím a som lenivec najvyššieho rádu. 
Bola som na english campe KECY a pustili nám toto video. Rozplakala som sa. Mala som chuť škrabať sa do krvi, ublížiť si, kričať... SOM TAKÁ NEVĎAČNÁ! Nespravil to, aby ho mal kto uctievať. Nespravil to pre nudu... NIE. On to spravil pre to, aby mal s nami vzťah. Lebo nás miluje. Keď niekoho milujeme, chceme, aby nás miloval aj on. Chceme mať s tým človekom vzťah. Máme pocit, že keď niekoho milujeme, je to to najkrajšie čo môže byť. A to sme my, ľudia. Aká láska musí byť tá Božia? Miluje nás tak, ako si to ani nevieme predstaviť. Keby je teraz tu so mnou, plače. Plače z toho, že nerobím nič. On ma miluje a ja sa nepokúšam o NIČ. 
Miluje ma. Takú aká som. Takú, ako ma ON stvoril. Stvoril na mne všetko. Koľkokrát mu za to ďakujem? A koľkokrát som nespokojná s tým ako vyzerám? Boh ma stvoril. On sám do mňa vložil život. On sám ma vytvaroval tak, ako ma chcel mať. To On do mňa vdýchol život, ktorý teraz žijem. Musím byť za to vďačná. CHCEM byť za to vďačná.

piatok, 12. júla 2013

sme hluchí alebo len nepočúvame?

Často máme pocit, že Boh je ticho. Že nás ignoruje alebo si nemíňa slová na to, aby nám niečo povedal. Na jednej strane sa tešíme z priateľov, ku ktorým hovorí, no na druhej strane sme nešťastní, že hovorí k niekomu inému, len k nám nie.

Nemôžeme od Boha očakávať, že nám každý deň vytvorí "to do list". Niektorým ľuďom ho robí. No keď to nie sme my, necíťme sa menejcenne, ani nejako zle. Za to, že nepočujeme Pána Boha hovoriť k nám pri umývaní riadu alebo na parkovisku, neznamená, že k nám nehovorí. 



MY ho nepočujeme.
Je všeobecne známe, že keď sme fyzicky nasýtení, ťažko do seba vtlačíme ešte nejaké jedlo. A tak to je aj s duchovným nasýteným. Našim obrovským problémom je, že k Nemu chodíme duševne nasýtení. Z našich vlastných myšlienok a nápadov. K Bohu potom prichádzame s modlitbou: "Naplň MOJU vôľu Bože." namiesto modlitby "Naplň svoju vôľu Bože." Možno si to ani neuvedomujeme, no je to tak. Potom sa čudujeme, že odpoveď neprichádza. 
tento obrázok nás ľudí vystihuje. Boh k nám hovorí, len my ho nepočúvame.

Keď sme fyzicky hladní, ale fakt hladní, sme vďační za čokoľvek, čo máme možnosť zjesť alebo čo nám chutí. Keď sme hladní duševne, sme vďační za každý jeden náznak Božej prítomnosti. Tak by to malo byť stále. Nemusí k nám hovoriť čuteľne. Môže k nám hovoriť skrz Stvorenie, kázne alebo Písmo. 
Koľkokrát sa zastavíme a pozrieme na to, čo stvoril? Cez to nám hovorí, že nás miluje bezprostrednou láskou a dokazuje nám to každý deň.
Kázne môžu byť veľmi inšpirujúce a my z nich mnohokrát odchádzame s pocitmi naplnenosti, povzbudenia alebo objasnenia. Prečo aj TOTO neberieme ako Boží hlas?
V Písme je nespočetne veršov, ktoré nám hovoria čo máme robiť. Ak máme pocit, že potrebujeme "to do list" od Boha, stačí si otvoriť Bibliu. V nej sú verše, ktoré nám hovoria čo máme robiť. A to je "to do list" na celý život. Tak prečo chceme ďalší?
inšpirácia

štvrtok, 11. júla 2013

plán.


Keď človek rozmýšľa o tom, čo bude cez letné prázdniny robiť, vždy plánuje akcie ako týždňová dovolenka, týždňový tábor... možno dva. Ako aj v mojom prípade. Ale nikdy nemyslíme na tie dni, keď sme s ľuďmi, ktorých máme radi. Tie dni, ktoré nie sú súčasťou nášho "perfektného" plánu.

Práve som sa vrátila od Eti, kde sme mali opekačku. Oficiálny začiatok bol o 17:00 a oficiálny koniec to nemalo. Zišli sme sa tam niektorí ľudia z Dielu. Tak po polnoci nás tam zostalo už len pár a mali sme dôverné rozhovory. Typu: zostane to tu, medzi nami. Boli sme k sebe úprimní.
Som strašne šťastná, že sa vieme podobne rozprávať a ja tým spoznávam druhé pohlavie lepšie. Hovoria mi, ako sa správať alebo nie. Čo im vadí, čo ich dráždi alebo čo je v pohode. Som rada, že mi to vedia povedať na rovinu a ja teraz nemusím stáť pred zrkadlom, či to berú vyzývavo alebo nie. Jednoducho to už viem.

Boli sme strašne unavení a fotky tomu nasvedčujú. Džono ešte musel absolvovať šoférovanie do Júra a do Levíc. Našťastie to zvládol.

keď odchádzali, ešte sme sa fotili, aby sme mali pamiatku.


Prišli sme dnu a chcela som ísť na záchod. No kúpeľňa bola vytopená. Zo záchodu tieklo ako z vodovodu a rýchlo sme to tam zachraňovali.
Aj to svedčí o tom, ako sa neoplatí plánovať si veci. Keď odišli hovorili sme: "Idem na záchod a hneď spať. Dajte mi pokoj s prezliekaním, či umývaním zubov." a presne to som mala aj v pláne. No keď nadišiel čas môjho prvého bodu, odrazu sa môj plán vytratil. Bolo treba utierať parkety a obkladačky od vody a zastavovať prívod vody na záchode. 
Človek si veci nesmie plánovať. Mohli by sme povedať: Toto a hento by som chcela urobiť, ak Pán dá. Nič iné. Pretože naše plány a tie Jeho sú absolútne rozdielne. Naše plány sú v našich hlavách, tu na zemi, v hriešnych mozgoch a nevedomých mysliach. Tie Jeho sú tu od Stvorenia, sú v Jeho mysli ešte pred našim narodením a v Jeho úžasne múdrej mysli. Ako môžeme MY niečo plánovať?

streda, 10. júla 2013

úžas.

Kto som?
Som dcéra Stvoriteľa.
Stvoriteľa bocianov, ktorí mi spríjemňujú každý deň cestu zo školy. Stvoriteľa každého mravca, ktorého z vajíčka musia iné mravce vybrať. Stvoriteľa galaxie s krížovým stredom. Stvoriteľa atómov, z ktorých sa skladá každá čiastočka prahu. Stvoriteľa kvetov. Stvoriteľa, ktorý kvety spravil nielenže užitočné, ale aj prekrásne a voňavé. Stvoriteľa jedla, ktoré ma nielen živí, ale mi aj chutí. Stvoriteľa všetkých farieb - nefarieb. Stvoriteľa oceánskeho života, ktorý možno nikdy nikto celý neprebáda. Stvoriteľa, ktorý všetko stvoril slovom a nás rukami. Stvoriteľa, ktorý prvého človeka modeloval z hliny a vdýchol mu život. Stvoriteľa, ktorý ma nielen stvoril, ale aj sa o mňa stará
Som dcéra Stvoriteľa, ktorý tu JE.

Týmto textom som sa inšpirovala našou dievčenskou skupinkou.

V jeden pekný letný večer sme sedeli na dvore u Ráchel, v Júre. Dobre sme sa najedli a užívali si prvé teplé dni. Evička mala tému. Sprvu mala na pláne niečo úplne iné. No v to štvrtkové ráno narazila na jedno video.



Marek Tomašovič - Impulz - Exit Tour - Úžas

Toto video nám na skupinke ukázala a my sme zrazu okolitý svet začali vnímať inak. Otvorili sa nám oči. Videla som všetky odtiene zelenej, ktoré boli na dvore. Odrazu scitliveli moje chuťové bunky a užívala som si každé sústo. Začala som vnímať každý pohyb, ktorý som spravila a bola som jednoducho v úžase.

My ľudia podobné veci berieme už ako normálnu vec. Niečo, čo je súčasťou nášho života a nie je to nič neobyčajné.
No je to naozaj tak? 
Vždy som bola vďačná za prírodu, ktorá ma obklopuje. No nie často som si spomenula na toho, ktorý ju stvoril. Nie často som si spomenula, na úžas.
To, čo vnímame ako obyčajné veci a naše základné potreby, obyčajné nie je. Zamyslime sa. Boh stvoril Zem DOKONALE. Všetky tie biologické procesy, fungovanie životného cyklu, každý maličký detail. Vyhral sa s vytváraním oceánskeho života. Na čo? Nespočetne veľa vecí z hlbín morí ľudské oko ani neuvidí. Prepracoval každé vyliahnutie sa mravca alebo si dal záležať na strede vzdialenej galaxie. 

neuveriteľné vyliahnutie sa mravca. ten mravček vyzerá ako zo skla a tie dospelé ho z toho vajíčka musia doslova vyoperovať.

stred galaxie, ktorá je od nás vzdialená milióny svetelných rokov. túto fotku zabezpečil akýsi mega suprový fotoaparát. 

Žasnúť môžeme aj nad inými vecami. Viac "obyčajnými". Ako napríklad: 
  • dnes ráno som sa zobudila
  • svieti slnko
  • počujem hudbu
  • chutí mi jedlo
  • žijem
  • som schopná pohybu
  • vtáčiky okolo mňa spievajú
  • ...
Tieto veci sa nám niekedy zdajú obyčajné. No ono to tak nie je. Žasnem nad každou jednou a mnohými ďalšími. Čo sme my, aby nám Boh dával podobné veci? Skrášľuje nám dni, stará sa o to, aby sa nám na tomto svete páčilo. Stojíme mu za to? Miluje nás. Láska znamená starať sa o dobro toho druhého. ON sa stará. Koľkokrát sme sa mu za to zavďačili? Koľkokrát sa zastavíme a žasneme nad vecami z nášho každodenného života? Zamyslime sa nad sebou a žasnime. Ďakujme. Chváľme. Viďme krásy, ktoré pre nás spravil.