štvrtok, 28. novembra 2013

kytica.

Nedávno som mala stužkovú. Ocko mi kúpil kyticu a doniesol mi ju, keď prišli. Veľmi som sa jej potešila. Bola prekrásna a voňavá a celkom veľká... milujem kvety. Milujem kytice.
Bola som nešťastná z toho, že kytica nevydrží večne, no povedala som si, že si ju užijem, kým sa dá.
Prešlo pár dní. Keby ste teraz vkročili do mojej izby, nepotrebovali by ste kyticu vidieť. Vonia od nej celá izba a každý deň, keď prídem domov, sa usmejem pri tej úžasnej vôni.
Tie kvety sa zdajú mŕtve. Boli odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, nemajú korene... sú to len stopky s kvetami, ktoré sú predurčené zhniť. No ony aj tak stále rozdávajú vôňu. Aj tak stále rozdávajú radosť. Žasnem, ako dokážu už mŕtve kvety voňať tak silno.


Ich vôňa nie je všetko. Keď som tú kyticu dostala, boli tam tri kvety, ktoré neboli rozkvitnuté. Vyzeralo to krásne a ja som to brala tak, že to tak má byť a inak to nebude. Boli najnenápadnejšie kvety v kytici. Tie kvety sa otvárajú. Kytica pre mojimi očami ešte viac ožíva, pričom by mala umierať. Kvety, ktoré som brala pred tým len ako doplnok, sú teraz najkrajšie a najjasnejšie v celej kytici. Mám pocit, že tie kvety sa nechcú len tak vzdať svojho života, ale bojujú. Čím viac bojujú, tým sú krajšie. Tie kvety rozkvitajú, hýbu sa, bez zdroja života! Všetko, čo majú, je voda v pohári, v ktorom kytica je.
Najprv sa otvoril jeden kvet a bola som z neho šťastná. Hneď po ňom sa začal otvárať ďalší a teraz sa otvárajú dva. Žasnem, ako Boh dokázal vymyslieť niečo také krásne, jemné, dokonalé! Tie kvety na sebe nemajú jedinú chybičku. Fungujú perfektne ešte aj po ich odseknutí od ich koreňov. Sú nádherné a dodávajú mi radosť.

Každý deň, keď vojdem do izby, ďakujem Bohu za niečo tak nádherné a jednoduché.
Kvety sú niečo magické, na čo budem asi večne pozerať s obdivom.
A ešte. Čo keby som si z tých kvetov zobrala príklad? Rozkvitajú a rozdávajú sa, aj keď je im to už na nič. Nič ich neopelí, o chvíľu im tá troška vody stačiť nebude (aj keď im ju poctivo vymieňam) a ony bez živín začnú vädnúť a hniť. Aj keď ich toto čaká, stále robia radosť mne.
Keď som nešťastná, smutná, depresívna, chcem si spomenúť na tieto krásne kvietky. Na robenie radosti druhým bez ohľadu na to, v akom stave som. Robiť ich šťastnými, urobí šťastnou aj mňa.
Ďakujem, Bože, za tie nádherné a voňavé kvety u mňa na stole.

utorok, 26. novembra 2013

slnko.

November. Pre mňa najťažšie obdobie v roku. Síce mám rada jeseň, no v novembri naberá už iné obrátky. Je zima, pochmúrno, stále prší (dážď mám rada, ale je pravda, že pôsobí depresívne), ja som unavená, slnko sa ukrýva za hustými mrakmi...
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."


A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.


Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.