nedeľa, 1. decembra 2013

chvála a iné.

Práve som sa vrátila z konferencie v Prešove pre detských služobníkov. Išla som tam s určitými očakávaniami, ktoré sa vôbec nenaplnili. No napriek tomu som prišla domov povzbudená, zmenená, inšpirovaná...
Na hlavných témach som zaspávala a na semináre som chodila na také, pri ktorých nebudem nečinne sedieť, lebo by som zaspávala aj tam. (Bola som na jednom dobrom seminári, ale o ňom teraz nejdem písať.)
Neviem kde na konferencii som počula nasledovné, no viem že sa mi to uložilo hlboko do srdca. Boh si chválu zaslúži. Dávame mu jej tak málo, že mi je z toho nanič. Jeho chvála je užasná silná vec, ktorou sa približujeme k Bohu. To, že chválime Pána treba vštepovať aj deťom do srdiečok. Treba im zdôrazňovať čo to znamená a prečo ho chválime. Chvála je niečo, z čoho máme radosť my, ale hlavne náš Pán.
Keď sme boli v kostole (nešli sme na konferenčný program v nedeľu), som si pri jednej pesničke zatvorila oči. Robievala som to aj pred tým. Robievam to preto, že sa viem lepšie sústrediť na slová. No teraz to bolo iné. Áno, zatvorila som si oči, aby som vnímala len slová a Boha. Bola to pesnička, ktorú som spievala už mnohokrát, no tentoraz to bolo akési iné. Slovami tej pesničky som sa modlila, prihovárala k Bohu, chválila Ho. Zrazu som si uvedomila, že nevnímam nič okolo seba. Nevnímala som ľudí spievajúcich okolo mňa, nevnímala som, že mi bola zima, nevnímala som hudbu z orgánu... Boli sme tam len ja, Boh a chvála. Bol to taký úžasný pocit, že žasnem, že som to doteraz nezažila. Stála som pred samým Bohom a z celého srdca som Mu spievala chválu.
Popri chvále sme spievali aj slová, ktoré boli mojou osobnou modlitbou. Mojou osobnou túžbou, ktorú som nevedela alebo sa ani nesnažila vyjadriť slovami:
"Nechcem hviezdy na blankyte,
slávy znaky na hlave, (o tomto si nie som istá, neviem to po sebe prečítať)
ani zlata nežiadam si,
len nech živú vieru mám."
Bol to refrén piesne a keď som jeho slová videla po prvýkrát, mala som zaslzené oči. Vyjadruje to moju túžbu. Moja modlitba, ktorá hovorí za všetko. Nechcem nič viac, len mať živú vieru. Vieru, ktorou budem žiť s Bohom celým srdcom a celou dušou všade, kde sa nachádzam.
Ďalšia pieseň bola pre mňa povzbudzujúca. Pripomína mi, že nie je to vždy ľahké v kresťanskom živote, no Boh sa stará. Je to úžasným povzbudením:
"Nie vždy je cesta vonné kvieťa,
aj tá je často tŕním pokrytá.
Aj tam Pán si vedie svoje dieťa,
veď aj v tŕní ruža rozkvitá."

Tento kostol bol pre mňa niečím iným ako tie doteraz. Naplnil ma Duch Svätý. Tieto piesne mi presne pripomenula mňa, presne vyjadrovali moje myšlienky a odpovedali na môj strach. Piesní, bolo viac, no nestihla som si napísať všetko. Každá jedna pieseň ma napĺňala radosťou, vďačnosťou a ja som prežívala Božiu prítomnosť ako ešte asi nikdy.
Na začiatku kostola som sa modlila, aby mi Pán Boh ukludnil myseľ a prizvala som ho vedľa seba. Prosila som ho, aby mi vyčistil myseľ pred vonkajším svetom a ja sa mohla plne sústrediť na neho. Moju modlitbu okamžite vypočul. Bola som plne sústredená, čulá a bol vedľa mňa.
Som z toho úžasne povzbudená a začínam niečo nové v mojom živote.

Ešte... na tejto konferencii som bola so štyrmi zrelými ženami, ktoré mám veľmi rada a teraz som sa v tom len utvrdila.
Tieto ženy mi sú príkladom. Ako som ich počula rozprávať sa o Bohu, Biblii, svojich rodinách, ako som počula ich názory, radosť, ako som videla, že aj ony sa mýlia, no snažia sa najviac ako vedia... Za tento jeden deň ma toho naučili VEĽMI veľa a Bohu som vďačná za to, že mi ich prizval do života. Že som sa s nimi vydala na túto únavnú cestu a strávila s nimi čas. Som vďačná za to, že mi v nich Boh ukázal aké sú to Božie ženy.

Celý tento deň / deň a pol ma napĺňal Duch Svätý, Boh mi otváral oči a ja som zrazu videla úžasné veci, ktoré spôsobili, že môj život sa zmenil. Možno nie tak viditeľne, možno nie tak strašne... ale zmenil sa môj postoj, môj vzťah k Bohu.