streda, 19. marca 2014

nová skúsenosť.

Dnešný deň? Maturita z angličtiny. Na rozdiel od predošlého dňa, mala som problém vstať. Z postele som vychádzala neochotne (aj keď som spala celkom dlho) a nechcelo sa mi zase 5 hodín sedieť skrčená nad maturitnou písomkou. No z postele som sa vyhrabala a keď som otvorila dvere na svojej izbe, okamžite som sa usmiala. Moja mamka bola vynaliezavá a na zrkadle mi nechala odkaz, ktorý má potešil viac ako by ste si mysleli.

Na písomku som išla v dobrej nálade, so slnečnými okuliarmi na očiach a s úsmevom na perách. Tešila som sa na večer...
Písomka sa mi zdala celkom v pohode. Aj keď všetci ostatní (okrem Vanesky) hovorili, že to bolo strašne ťažké. Neviem ako to máme brať, ale asi nám to je jedno. Po písomke sme sa boli najesť v meste a nemohli sa dočkať večera.
Na slohu nám dali opis, ktorý som chcela najmenej, ale rozsah slov som prekročila o presne 110 slov (nevadí to, vopchala som to na 1 stranu).
Po škole sme išli každý svojim smerom a tešili sa, že máme za tým. Odpísala som na hromadu esemesiek a tešila sa na oddych.
Konečne prišiel čas na stretnutie sa s Vaneskou. Boli sme dohodnuté už asi 2 týždne, že po angličtine príde ku mne spať a budeme spolu sockarčiť pozeraním Harryho Pottera, jedením pizze a pitím kolosu. Zvyšok stredy a polku štvrtku. No v utorok sa situácia zmenila. Vanesku zavolal kamarát-komentátor, aby mu išla robiť spolukomentátora. Vaneska veľmi chcela ísť, ale nechcela rušiť naše stretnutie. Nakoniec som súhlasila, že pôjdem s ňou.
O 18:06 sme odišli z jej domu na aute a zamierili na diaľnicu smerujúcu do Nitry. Tešili sme sa a cítili sa tak... dospelo ( :P ). Do Nitry sme prišli dosť skoro, tak sme sa zastavili v Maxe na kávičku a máme o jednu negatívnu skúsenosť viac. Chceli sme sa odfotiť v tej takej foto kabínke a hodili do toho 4€ . Odfotilo nás to, ukázalo video, no fotky nevytlačilo. Ževraj sa to pokazilo. Hneď sme volali do servisu a 4€ nám vrátia späť. Snáď.
Dali sme si kávičku a cestou z Maxu sme si pustili GPS na mojom mobile a navigujúcu tetu sme nazvali Klementa. Nová kamka...
Bola som veľmi zvedavá, ako vyzerá komentátorská miestnosť a je to tu riadne. Na ušiach majú obrovské slúchadlá, pred ústami mikrofóny a kopec papierov pred sebou. Obdivujem, ako sa v tom vyznajú.
Musím sa priznať, basketball nemám rada. No keď to znamenalo, že Vaneska bude šťastná, išla som s ňou. Dokonca veľmi rada. Som potešená, že sa Vaneske páči, bude mať ďalšiu basketballovú skúsenosť a ja že sa môžem pochváliť, že som bola v komentátorskej miestnosti.




utorok, 18. marca 2014

ten pohľad mi vyrazil dych.

Dnes som maturovala (a dúfajme, že aj zmaturovala). Mala som písomné zo slovenčiny. Test bol zavádzajúci a podľa toho, čo som si pozrela, nebudem spokojná s výsledkom...
No témy na sloh boli dobré:
1. "Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou." Alfred de Vigny (Úvaha o (ne)schopnosti človeka uvedomiť si vlastné šťastie)
2. Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)
3. Umenie dokáže človeka zmeniť (Diskusný príspevok)
4. Základným predpokladom ľudského spolunažívania je komunikácia (Prejav pri príležitosti otvorenia školského týždňa tolerancie)
Ja som si vybrala tému číslo 2. Hlavne kvôli útvaru. Už pred tým, ako nám témy povedali, som bola rozhodnutá pre rozprávanie (okrem prípadu, že by nebolo alebo že by bola zlá téma).
Chcem si to zvečniť a napísať pre seba. Hlavne po tom, čo mi mamka povedala, že by aj ona chcela mať svoje práce z maturít. Tak hor sa do toho. 
(Isto to nebude presne to, čo som písala, ale pointa tam bude tá istá :D )


Ten pohľad mi vyrazil dych
(Rozprávanie)
         ,,Tak veľmi sa už teším!" hovorila som stále dokola po ceste od auta k obrovskej hale. Mal sa tam konať koncert, po ktorom som snívala už niekoľko rokov. Videla som stovky, ba tisícky ľudí, ktorí mali namierené na to isté miesto, kde my. Úžasné, ako toľko rozdielnych ľudí spája niečo tak krásne, ako viera.
         Akoby zázrakom sme sa dostali pod pódium, takže som sa nemusela báť, že sa predo mňa postaví vysoký človek, ktorý by mi pokazil celý zážitok z koncertu.
Po, približne, hodine konverzácie so starými, aj novými priateľmi sa stalo to, na čo sme všetci čakali. Na pódium vybehla moja obľúbená kresťanská kapela s energiou a elánom v tvárach. V tom momente som sa na nich zamerala a prestala vnímať okolitý svet. Až do jednej chvíle. Ten pohľad mi vyrazil dych...
         Pamätám si, ako som na strednej škole mala spolužiačku, ktorá bola iná ako väčšina dievčat v jej veku. Nikdy som na nej nevidela inú farbu ako čiernu, na zápästiach mala zahojené, aj čerstvé rany po ostrej žiletke a úsmev nepatril k jej prejavom emócií. Párkrát som sa s ňou rozprávala a dá sa povedať, mala som k nej z triedy najbližšie. Nie raz som jej hovorila prečo žijem ako žijem, odkiaľ mám každodennú radosť a čo mi dáva nádej. Nie raz som jej hovorila o úžasnej láske, ktorou som z milosti obdarovaná. Nie raz som jej hovorila, jednoducho, o Bohu. Neverila mi. 
Naše priateľstvo skončilo jej vyhlásením, že som, citujem: ,,šibnutá sektárka, ktorá svoju slabosť ospravedlňuje vierou v slabého Boha" a nasledovným želaním, že ma už v živote nechce vidieť. Od toho dňa sa akoby vyparila z povrchu zemského.
         Pekné dievča, ktoré prišlo na pódium bolo oblečené v zelenkavých šatách, usmievalo sa a v rukách držalo mikrofón.
  ,,Ahojte," pozdravila neisto, ,,volám sa Selena Brelsová a chcela by som vám povedať niečo o sebe."
Nemým úžasom som ju počúvala a sledovala jemné zahojené jazvičky na jej zápästiach.
         Asi pred rokom mi zavolalo neznáme číslo. Neochotne som sa ozvala a na druhej strane som začula rozrušený hlas. Spolužiačka, ktorá ma už v živote nechcela vidieť prosila o pomoc. Navrhla som jej stretnutie. Odmietla. Ja som odmietla poslať jej peniaze poštou. Nemala na výber.
Ten pohľad, keď som ju videla vystupovať z autobusu, mi vyrazil dych. Stala sa z nej troska najvyššieho stupňa. Kruhy pod očami, vychudnuté telo schované pod, o tri čísla väčšími, šatami. V žilách mala stopy po injekčných striekačkách a jej vlasy sa už nedali nazvať vlasmi.
Povedala mi, že si chce zmeniť život, ale nemá na to peniaze. Láskavo a s nádejou som jej peniaze podala. Viac sa so mnou nechcela rozprávať. Poďakovala a odišla.
         ,,Peniaze som chcela použiť na drogy, ale láska, s ktorou mi ich spolužiačka dávala, ma donútila nespraviť to," hovorila Selena dojato. V skratke, peniaze minula na liečenie, kde stretla muža, ktorý jej hovoril o Bohu. Uverila mu. Uverila Bohu. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou ju stvoril. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou za ňu umieral na kríži. Uverila a ďakovala mu za to, že jej zachránil život. Pozemský, aj večný.
         Po konci evanjelizačného koncertu som ešte dlho bola zamyslená. To dievča sa tak veľmi podobalo na moju spolužiačku, že som si chvíľu myslela, že to je ona.
         Oznámenie v celoslovenských kresťanských novinách, ktoré mám odložené asi polroka: ,,Včera, 21. mája 2018, na následky niekoľkoročnej drogovej závislosti zomrela Magdaléna Strešová. Magdaléna bola čerstvo znovuzrodená a Ježiša milovala celým svojim srdcom. Medzi jej poslednými slovami bola aj vďačnosť k jej spolužiačke zo strednej školy, ktorá jej dala druhú šancu tak, ako jej ju dal aj Boh. Ďakujme Bohu za jej život. Pohreb sa uskutoční dňa..."
         Magdaléna ma už v živote nechcela vidieť, ale Boh jej našepkal, aby toto prianie porušila. Tak, ako Selene, aj Magdaléne zachránil život. No Magdaléne "len" ten večný.


Keď som to teraz písala, uvedomila som si, že si to pamätám menej ako som si myslela. Ale aspoň takto :) . Ľutujem že do poslednej vety som nedala to "len". Nenapadlo mi dať to do úvodzoviek a nechcela som tam dávať len, pretože to evokuje, že to je málo.

streda, 5. marca 2014

vonku je cítiť jar.

Vonku je cítiť jar. Momentálne sedím vonku na našej odkrytej terase v kraťasoch a mikine. Nie je mi zima, pretože na mňa svieti slnko. Zo všetkých strán ku mne dolieha vtáčí štebot a jemný vetrík sa mi pohráva s vlasmi. Musím zvrašťovať čelo, ak sa chcem pozerať do diaľky, pretože žeravému kotúču na oblohe nezavadzajú mraky. Iba sem-tam vidieť nejaký biely fliačok, ktorý sa istotne hanbí za to, aký je malý. Vidieť stromy bez lístia a rastliny bez kvetov. Čoskoro sa zmení aj to. Nastáva obdobie, kedy sa začne všetko prebúdzať. Prvé puky začnú kvitnúť, prvé lístky začnú rásť a do našej dediny sa znova vrátia jej sezónni obyvatelia - bociany. Okolo nás začnú poletovať včely, vážky, ako aj nepríjemné muchy, či komáre. Na kvetoch budeme vidieť motýle a v hniezdach vtáčie vajíčka. Presne toto mi chýbalo cez zimu. Život. Život všade kam sa pozriem. Slnko. Slnko svietiace silnejšie, dlhšie a teplejšie. Radosť.
Jar prichádza. Jemne nám klope na okná v podobe slnečných lúčov spojených so spevom obyvateľov oblohy.
Vonku je cítiť jar.
Vďaka Bože.