dobrodružstvo.

Dnes som mala celý deň dobrú náladu. Aj napriek tomu, že som včera kvôli škole depkarčila. Keď som zaspávala, prosila som Boha o odpustenie a ďakovala mu za podporu u mojej mamky. Modlila som sa/rozprávala som sa s Bohom, že chcem sa viac zameriavať na Neho a naozaj preukazovať, že On je viac ako škola. V škole som z písomky dostala nakoniec trojku (to len tak pomimo), čo pokladám za úžasný zázrak, keďže som všetko tipovala, pretože som nebola schopná sa to naučiť.
Celý dnešný deň bol krásny a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to je krásne neskoré letné počasie alebo úžasný jesenný deň. Bola by som za tú druhú možnosť. Vánok bol studený a všade lietali listy. No na toto by som len tak neprišla.
Keď som išla domov, pri hudbe som si prezerala fotky v mojom mobile. Zabavila som sa tým a usmievala sa pri každej jednej fotke. Každá pre mňa niečo znamená. Buď situáciu alebo jednoducho človeka, čo je na nej. Dávala som si pozor, aby som vystúpila načas.
Posúvam fotky, usmievam sa, spomínam... album skončil, tak som išla na druhý. Zatiaľ som zodvihla hlavu, aby som skontrolovala, kde sa asi na ceste nachádzame. Premkla ma akási hrôza. Polia za Sečou. Prepásla som prestávku! Nezľakla som sa ani tak toho, že som nezastala, ako toho, že mám lístok kúpený do Seči a na revízorov mám šťastie. Hneď ako sme zastali v Kálnej, vystúpila som a vykročila k tanku. Zatiaľ som pozrela na internete v mobile, kedy mi ide autobus do Seči. Nezastavila som sa v mojej ceste k tanku. Išiel mi až o pol hodinu, tak som si povedala, že môj pôvodný zámer uskutočním. Pôjdem poľnou cestičkou pešo.
Prešla som okolo Koliby, vytiahla slúchatká z uší a kráčala. Chvíľku som ešte počula autá na ceste, no o chvíľku zmĺkli aj ony.
Bolo to len ja, nádherná príroda a Boh. Začala som sa s Ním rozprávať. Nahlas som rozprávala vďačnosti, prosby a chvály. Nahlas som sa ho pýtala otázky, akoby kráčal pri mne (veď aj kráčal). Užívala som si krásne počasie, vánok okolo mňa, spev vtáčikov, šum vetra v korunách stromov, žblnkot Hrona, úžasný vzduch a prítomnosť Jeho. Celý čas som mu hovorila vďačnosti za to, že sa postaral o tak skvelý čas s Ním. Že ma dostal na miesto, kde som sa utíšila, kde som nevnímala hluk z cesty alebo zo slúchatiek. Kde bolo ticho na rozmýšľanie a modlitby.
Naraz som prišla na už známu cestu. Vedľa bolo vyschnuté kukuričné pole a za ním som videla vežu nášho kostola. Vedela som, že keď budem pokračovať po ceste, obídem skoro celú Seč a potom sa budem vracať po známej, nekonečnej ceste, ktorú až tak nemusím. Kukuričné pole ma lákalo. Vždy som chcela prechádzať kukuričným polom.
Tak som sa vybrala. Smer som mala jasný. Veža na našom kostole. Išla som skrz kukuričné pole. Všade okolo mňa to šuchotalo a praskalo. Keď som sa zastavila, počula som, ako sa vietor s tými steblami hrá a aj keď to tam bolo hlasnejšie ako na cestičke, mala som pocit, že tam je ešte väčšie ticho. Ďakovala som Pánovi aj za to. Hovorila som si: "Dobrodružstvo s Bohom!" Bolo to čarovné a počas predierania sa steblami kukurice som sa modlila a chválila. Ďakovala som za dobrodružstvo, ktoré mi pripravil. Raz som zastavila na mieste, kde steblá boli z nejakého dôvodu menšie a ja som bola v akomsi kruhu, obkolesená suchými steblami. Ničím iným. Všade, kam som sa obzrela bola vyschnutá kukurica. Mala som chuťspraviť si miesto a ľahnúť si tam.

nepoužila som žiadny program na úpravu fotiek. tie farby sú také, aké tam naozaj boli.

Bolo to čarovné. No pokračovala som v ceste. Občas som zazrela kostol, takže som vedela kam ísť. Odrazu som sa ocitla na skoro dokonalej priamke. Kukurica končila, ďalej bolo len pole, ktoré momentále pozostávalo zo suchej zeme. Kráčala som vedľa kukurice a nechala som slnko dotýkať sa ma. O chvíľu som sa dostala na cestičku, ktorá je už len kúsok od nášho domu. Bola som užasnutá z toho, ako rýchlo mi to prešlo, aký som mala skvelý čas a aké to bolo nádherné.
Niekedy veľmi dobre padne vypnúť, nemyslieť na nič, iba na to, že Boh je so mnou a radovať sa z toho. Chváliť a ďakovať mu.

fotka poľa, už z cestičky.

smútok.

Čo by sme mali robiť, keď sme úplne zlomení, s náladou pod psa?
Áno, aj takéto nálady stretajú kresťanov. Povedala by som, že niekedy možno častejšie ako iných ľudí.

1) Ísť za ľuďmi aby nám s tým pomohli. Proste sa vyrozprávať alebo len byť s človekom, ktorého máme radi. Aby sme vedeli, že pri nás niekto stojí a na veci nie sme samy.
Je to účinný spôsob a väčšinou (aspoň v mojom prípade) ma daný človek rozveselí a ja som rada že som za ním išla.
2) Modlitba. Niekedy chceme byť len samy a rozprávať Bohu o svojom trápení. Málokedy nám príde okamžitá jasná odpoveď, no my vieme, že nás Boh počul a je to v jeho rukách nech sa deje čokoľvek. Či sme si to u neho niečím pokašľali alebo sme len zle naladení a myslíme na všetko pesimisticky... Vieme, že keď sa Mu zveríme, je to u Neho. Nemusí nám vždy odľahnúť. Možno aj po modlitbe sa cítime rovnako, ale môžeme vedieť, že to je u Neho. To je viac než dosť. (Napríklad pre mňa, sú podobné situácie najsilnejšie na čas s Bohom. Potom ešte keď som z niečoho užasnutá. V tom strede, keď sa cítim normálne alebo nijako, to nie je žiadna sláva. V tom sa potrebujem zlepšiť a ak to niekto číta, tak by som poprosila o modlitby za to.)
3) Čítanie Biblie. Keď som JA v nálade pod psa, rada si čítam svoje obľúbené pasáže alebo jednoducho zadám do googla formulku ako: Encouraging bible verses. Alebo podobne. Prečítam si to a niekedy z mojej nálady pod psa vznikne užasnutosť alebo vďačnosť.

A našla som aj niečo takéto. Inšpirácia.
Môže to byť niečo, čo mi v budúcnosti pomôže dostať sa z pocitu pod psa alebo z melancholickej nálady. 13 biblických veršov ako prekonať sklamanie.

dúha.

"Dúha je optický úkaz vznikajúci v atmosfére Zeme. Vznik dúhy je spôsobený disperziou slnečného svetla prechádzajúcim kvapkou. Predpokladom pre vznik dúhy je prítomnosť vodných kvapiek v atmosfére a Slnka, ktorého svetlo cez kvapky môže prechádzať." -Wikipedia

Toto hovorí Wikipedia. Ak mám byť úprimná, polovici tých slov nerozumiem a nedávajú mi zmysel. Keby som sa niekoho opýtala, čo dúha je a povedal by mi túto poučku, o chvíľu by som na to zabudla a znova sa pýtala čo dúha je. Prečo vzniká.

Väčšina ľudí, keď vidí dúhu sú v úžase. Z toho, aké to je krásne, farebné, optimistické v daždivom dni. Vyčaruje nám to úsmev na tvári v deň, keď je všetko pochmúrne. Keď padá obloha a ľudia majú tendenciu schovať sa pred tým. Zabaliť sa do deky, sadnúť do gauča, uvariť si čaj a počúvať kvapky, ktoré klopú na okno a neskôr ním aj stekajú.
Niektorí ľudia v tieto dni majú chuť v daždi tancovať, behať, skákať. Sú rôzne skupiny ľudí. No v jednom sme rovnakí. Všetkých (aspoň si to myslím) nás fascinuje ten farebný oblúk v našom obzore. Keď vidíme dúhu, všetci stojíme s úsmevom na tvári a jajkáme a ochkáme nad krásou toho zjavenia.
No nie všetci myslia na to, čo dúha znamená.

Keď dúhu vidím ja, som z nej v úžase tak ako všetci. No pri tom mi je do plaču z toho, akou krásou nám Boh pripomína zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.

"Uzatváram svoju zmluvu s vami i s vaším potomstvom a so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou divou zverou, čo je s vami, so všetkým čo vyšlo z korábu, so všetkou zverou zeme. Uzatváram s vami svoju zmluvu, že voda potopy už nezničí nijakého živého tvora a nebude už potopy, ktorá by zničila zem. Boh povedal: Toto je znamením zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Svoju dúhu som položil na oblak, aby bola znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Kedykoľvek nahromadím mračná nad zemou a na oblaku sa ukáže dúha, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi; voda už nebude potopou na zničenie všetkých živých tvorov. Keď sa na oblaku ukáže dúha, pozriem na ňu a rozpomeniem sa na večnú zmluvu medzi Bojom a každým živým tvorom na zemi. Boh povedal Noachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi mnou a každým živým tvorom na zemi." -Genezis 9/9-17

Vždy keď vidím dúhu, spomeniem si na zmluvu, ktorú s nami Boh uzatvoril. A myslím aj na to, že presne v tom istom okamihu Boh myslí na tú istú zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
Niečím tak nádherným nám Boh pripomína zasľúbenie, vďaka ktorému sa nemusíme báť. Nemusel to robiť. Mohol s nami len uzatvoriť zmluvu a nič viac. Či by sme na to pamätali alebo nie, to by bolo na tom, ako pozorne by sme čítali Bibliu alebo poznali tento príbeh. No on nám chcel dať nejakú pripomienku. Je to nezvratné a trvalé, kým Zem bude existovať. V pochmúrnom dni plnom dažďa máme dúhu, ktorá nám hovorí, že dážď skončí a nebude našou záhubou. Dúhu, ktorá nám rozjasní deň tak ako jeho zasľúbenie.

úžas číslo 2.

Začínam mať pocit, že sa stávam fanatikom či čo. Ale zároveň som z toho strašne šťastná.

Doma na kuchynskej linke som našla slivky. Tak že veď si dám. Zahryzla som a prišla som na to, že tie slivky ešte nie sú úplne zrelé. O to lepšie. Mám rada kyslé veci. Pozrela som na - už nie celú - slivku a pozastavila som sa. Kombinácia zelenej a fialovej sa mi vždy páčila, no toto bolo niečo iné. Bolo to niečo úplne iné ako kombinácia týchto farieb na šatstve alebo papieri. Bolo to oveľa krajšie. Prirodzené, také aké to má byť... Pred nedávnom by som sa nad tým ani nepozastavila. Veď čo. Nedozreté ovocie, ktoré mi chutí. Ale niečo je na mne iné. Veľa krát sa zamýšľam nad podobnými vecami.

Nedozretá slivka, ktorá sa objavila na kuchynskej linke v dome, v ktorom žijem mi rozžiarila srdce.

Boh sa tak pohral so všetkým na tomto svete. Dal si záležať na kombinácii farieb na slivke. A ešte to je také chutné! Koľko ľudí je za to vďačných? Koľko ľudí sa zamyslí nad tým, aké to je skvelé? Nechcem teraz tvrdiť, že som nejaká špeciálna, že som si to všimla. Práveže tvrdím, že som nevďačná, keď som si to všimla AŽ teraz.

Keď som tak s vďakou a úžasom rozmýšľala nad tým, aká to je krásna kombinácia farieb, spomenula som si na jedno dieťa. Čítala som raz jednu knižku. Už neviem ako sa volala, no bola plná detských modlitieb. Nie tých básničiek, ktoré napísali dospelí ľudia za nás. Boli to útržky úprimných detských modlitieb, ktoré boli tak nádherne čisté a jednoduché, že si človek pomyslel, prečo sa nemôže tak modliť aj on. Na úplnom konci knihy, bola jedna modlitba, ktorá mi zaslzila oči.

Pane Bože, nikdy som si nevšimol ako sa k sebe fialová a oranžová hodia, až kým si nespravil taký pekný západ slnka ako včera.

Chcem rozmýšľať ako tento chlapec stále! Stále žasnúť nad stvorenstom nášho Pána.

komfortná zóna.

Dnes som prežila úžasný deň.
O 15:05 mi išiel autobus a o 14:37 som mala napísanú správu pre Evičku. Evi, asi neprídem, lebo tak to vyzerá, že nepríde veľa ľudí ako som myslela a mám ešte aj robotu doma.
Skutočný dôvod bol, že sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi trepať do Levíc na stretnutie, na ktoré zrejme ani nepríde veľa ľudí. Byť tam s nimi a nudiť sa. No pred tým, ako som správu poslala, som to prehodnotila. Zvolím si lenivosť alebo sa stanem súčasťou niečoho... čo ani neviem čo bude? Povedala som si, že nebudem klamať. Veď to robiť nechcem. Správu som vymazala a namiesto toho som napísala: Prídem :) .
Zároveň sa mi nechcelo byť v Leviciach tak dlho. O 15:30 sa malo začať to v parku a potom o 18:00 som sa mala stretnúť s Madie. Takýý dlhýýý deň.
Ako to bolo nakoniec?

začalo to kúpou vodných pištolí v Kauflande. vlastne sme si išli kúpiť vodu, pretože bolo horúco.

pokračovalo to útokom na ostatných a strieľaním po sebe navzájom.

ostatným sa tento nápad zapáčil. z dvoch zbraní zrazu vzniklo päť.

a pokračovalo to.

neutrálne Švajčiarsko, ktoré ostalo suché.

presunutie sa z parku na námestie a chvíľkový mier.

no ani mier netrvá večne. nie tu na zemi.

do nitky mokrí.

a to sme my.

a to sme útočiaci my.

Deň vypálil úžasne a dokonca aj stretnutie so spolužiačkou bolo skvelé.
Často sa nám nechce do niečoho ísť. Často zvolíme svoje pohodlie pred niečím čo by mohlo byť dobré. 
Je to zvlášť problémom pre mňa. Mám vo zvyku ostať vo svojej komfortnej zóne a nikam neísť. O nič sa nesnažiť, byť tam, kde mi je pohodlne. Teraz som zo svojej komfortnej zóny vykročila a tento obrázok túto situáciu úplne vystihuje.

Musíme sa naučiť vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Vyjsť z miesta, kde nám je najlepšie a robiť niečo, čo sa nám možno nepáči. Existuje ešte iné vyjadrenie komfortnej zóny.

Všetci máme strach vyjsť z našej komfortnej zóny. Z toho, čo poznáme, čo nám je najbližšie a prirodzené. Zóna risku je niečo, kam neradi kráčame. Nikdy nevieme kde nakoniec skončíme alebo čo sa v tom risku stane. V mojom prípade to bol tentokrát jeden úžasný deň.
Rastieme iba tam. Keď sa stále pohybujeme niekde, kde nemusíme nič meniť, nevyvíjame sa. No ak to riskneme, spravíme niečo, čo sa nám až tak nechce, vyvíjame sa. V tom modrom bode uprostred zóny risku je to miesto, kde máme možnosť vyvíjať sa, rásť a meniť sa.

Vystúpime teda z našej komfortnej zóny a začneme rásť alebo chceme skrpatieť v našej komfortnej zóne?

(fotky sú Kubove)

"ten pravý".

Práve som si pozrela video. Ten chlap sa asi stal mojou obrovskou inšpiráciou a rozhodla som sa odberať od neho videá. 
Ako si nájsť "toho pravého" ?
Video má takmer 6 minút a on tam mele neprestajne.
Čo som si najviac zapamätala viac, je že my sa skutočne pokúšame nájsť "toho pravého". A so sebou nerobíme nič. V skutočnosti, by sme mali prestať hľadať, ale niečo aj robiť. Mali by sme sa snažiť MY stať tými pravými. Tými pravými pre našich budúcich partnerov. Žiť s Ježišom, kráčať s ním za každých okolností, oslavovať ho a nechať ho, nech nám ovláda život. Čo sa týka mňa, stať sa Božou ženou. Takou, akú ma on chce mať. Najprv musím robiť na sebe a nie hľadať niekoho, kto mi sadne. My ľudia máme tendenciu veci si zľahčovať. Sme leniví a čokoľvek sa nám zdá jednoduchšie, vyberieme si to. (To mi pripomína ďalšiu tému na príspevok. kompromisy.) Máme tendenciu toho pravého hľadať. Máme tendenciu nespraviť pre to nič, len čakať, kým nám ten pravý nepadne do nosa. Taký, ktorý nám dokonale zapadne do nášho spôsobu života. Taký, kvôli ktorému by sme sa nemuseli meniť a ktorý s nami nemá problém. No to nie je správne. My sa máme formovať aj počas vzťahu. Keď budeme pripravení mať vzťah, keď sa skutočne staneme Božími ľuďmi, máme právo na to, aby sme hľadali "toho pravého". Ale hľadali iným spôsobom. Nehľadať človeka, ktorý ku nám dokonale zapadne a my nebudeme musieť nič meniť, ale človeka, s ktorým by sme najviac dokázali slúžiť Pánovi. Človeka, s ktorým by sme mohli rozdávať lásku, hovoriť o vzkriesení a našom znovuzrodení, človeka, s ktorým by sa nám najlepšie slúžilo. 
Jefferson povedal, že ak máme dobrú kresťanskú komunitu, ak máme dobrých mentorov a ak kráčame pri Ježišovi, môžeme si vybrať kohokoľvek. 
Ja si nemyslím, že by to malo byť s kýmkoľvek. Aj slúženie Pánovi sa nám robí lepšie po boku jedného človeka ako po boku druhého. 
No čo je dôležité. Nájsť človeka, ktorý bude s nami ochotne kráčať pri plnení Božej vôle. A nehľadať, ale formovať samých seba.

kecy 2013.

Prišla som domov z Afterparty KECY. Uplakaná, nešťastná, smutná... I just don't want them to leave. Rozmýšľam po anglicky a je pre mňa fakt ťažké teraz písať po slovensky. Prečo vlastne píšem? Ani neviem. Mám potrebu napísať ako sa cítim. Zničená, opustená... kúsok môjho srdca odíde s nimi do Ameriky, do Illinios, do ich domov, do ich kostolov, do ich izieb... Neviem, či si to budú uvedomovať, ale je to tak. Toto na všetkom najviac neznášam. Celý týždeň sa snažím vychádzať s nimi, rozprávať sa, budovať vzťahy... a na čo? Aby som sa potom plakala? Týždeň sa zdá málo. Čo je týždeň v našich životoch? Ale keď ste s niekým týždeň, deň a noc... Máte šancu rozprávať sa s tým človekom, spoznávať ho... Je to viac než dosť. Viac než dosť na to, aby som teraz revala jak sprostá.
Som veľmi vďačná Pánu Bohu za to, že sem priviedol práve takých ľudí ako boli tohtoroční američania. Som mu vďačná za čas strávený s nimi. Za ich slová a za ich expressions. I just don't know how to say it in Slovak :D . Som šťastná z toho, že sa s nimi môžem lúčiť so slovami: See you in heaven. To je jediné, čím si momentálne môžeme byť istí.
Toto nie je inšpirácia. Len časť z môjho srdca, ktorá je zranená a chce sa o to podeliť.