utorok, 26. novembra 2013

slnko.

November. Pre mňa najťažšie obdobie v roku. Síce mám rada jeseň, no v novembri naberá už iné obrátky. Je zima, pochmúrno, stále prší (dážď mám rada, ale je pravda, že pôsobí depresívne), ja som unavená, slnko sa ukrýva za hustými mrakmi...
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."


A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.


Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára