utorok 8. októbra 2013

dobrodružstvo.

Dnes som mala celý deň dobrú náladu. Aj napriek tomu, že som včera kvôli škole depkarčila. Keď som zaspávala, prosila som Boha o odpustenie a ďakovala mu za podporu u mojej mamky. Modlila som sa/rozprávala som sa s Bohom, že chcem sa viac zameriavať na Neho a naozaj preukazovať, že On je viac ako škola. V škole som z písomky dostala nakoniec trojku (to len tak pomimo), čo pokladám za úžasný zázrak, keďže som všetko tipovala, pretože som nebola schopná sa to naučiť.
Celý dnešný deň bol krásny a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to je krásne neskoré letné počasie alebo úžasný jesenný deň. Bola by som za tú druhú možnosť. Vánok bol studený a všade lietali listy. No na toto by som len tak neprišla.
Keď som išla domov, pri hudbe som si prezerala fotky v mojom mobile. Zabavila som sa tým a usmievala sa pri každej jednej fotke. Každá pre mňa niečo znamená. Buď situáciu alebo jednoducho človeka, čo je na nej. Dávala som si pozor, aby som vystúpila načas.
Posúvam fotky, usmievam sa, spomínam... album skončil, tak som išla na druhý. Zatiaľ som zodvihla hlavu, aby som skontrolovala, kde sa asi na ceste nachádzame. Premkla ma akási hrôza. Polia za Sečou. Prepásla som prestávku! Nezľakla som sa ani tak toho, že som nezastala, ako toho, že mám lístok kúpený do Seči a na revízorov mám šťastie. Hneď ako sme zastali v Kálnej, vystúpila som a vykročila k tanku. Zatiaľ som pozrela na internete v mobile, kedy mi ide autobus do Seči. Nezastavila som sa v mojej ceste k tanku. Išiel mi až o pol hodinu, tak som si povedala, že môj pôvodný zámer uskutočním. Pôjdem poľnou cestičkou pešo.
Prešla som okolo Koliby, vytiahla slúchatká z uší a kráčala. Chvíľku som ešte počula autá na ceste, no o chvíľku zmĺkli aj ony.
Bolo to len ja, nádherná príroda a Boh. Začala som sa s Ním rozprávať. Nahlas som rozprávala vďačnosti, prosby a chvály. Nahlas som sa ho pýtala otázky, akoby kráčal pri mne (veď aj kráčal). Užívala som si krásne počasie, vánok okolo mňa, spev vtáčikov, šum vetra v korunách stromov, žblnkot Hrona, úžasný vzduch a prítomnosť Jeho. Celý čas som mu hovorila vďačnosti za to, že sa postaral o tak skvelý čas s Ním. Že ma dostal na miesto, kde som sa utíšila, kde som nevnímala hluk z cesty alebo zo slúchatiek. Kde bolo ticho na rozmýšľanie a modlitby.
Naraz som prišla na už známu cestu. Vedľa bolo vyschnuté kukuričné pole a za ním som videla vežu nášho kostola. Vedela som, že keď budem pokračovať po ceste, obídem skoro celú Seč a potom sa budem vracať po známej, nekonečnej ceste, ktorú až tak nemusím. Kukuričné pole ma lákalo. Vždy som chcela prechádzať kukuričným polom.
Tak som sa vybrala. Smer som mala jasný. Veža na našom kostole. Išla som skrz kukuričné pole. Všade okolo mňa to šuchotalo a praskalo. Keď som sa zastavila, počula som, ako sa vietor s tými steblami hrá a aj keď to tam bolo hlasnejšie ako na cestičke, mala som pocit, že tam je ešte väčšie ticho. Ďakovala som Pánovi aj za to. Hovorila som si: "Dobrodružstvo s Bohom!" Bolo to čarovné a počas predierania sa steblami kukurice som sa modlila a chválila. Ďakovala som za dobrodružstvo, ktoré mi pripravil. Raz som zastavila na mieste, kde steblá boli z nejakého dôvodu menšie a ja som bola v akomsi kruhu, obkolesená suchými steblami. Ničím iným. Všade, kam som sa obzrela bola vyschnutá kukurica. Mala som chuťspraviť si miesto a ľahnúť si tam.
nepoužila som žiadny program na úpravu fotiek. tie farby sú také, aké tam naozaj boli.
Bolo to čarovné. No pokračovala som v ceste. Občas som zazrela kostol, takže som vedela kam ísť. Odrazu som sa ocitla na skoro dokonalej priamke. Kukurica končila, ďalej bolo len pole, ktoré momentále pozostávalo zo suchej zeme. Kráčala som vedľa kukurice a nechala som slnko dotýkať sa ma. O chvíľu som sa dostala na cestičku, ktorá je už len kúsok od nášho domu. Bola som užasnutá z toho, ako rýchlo mi to prešlo, aký som mala skvelý čas a aké to bolo nádherné.
Niekedy veľmi dobre padne vypnúť, nemyslieť na nič, iba na to, že Boh je so mnou a radovať sa z toho. Chváliť a ďakovať mu.

fotka poľa, už z cestičky.

1 komentár: