utorok, 18. marca 2014

ten pohľad mi vyrazil dych.

Dnes som maturovala (a dúfajme, že aj zmaturovala). Mala som písomné zo slovenčiny. Test bol zavádzajúci a podľa toho, čo som si pozrela, nebudem spokojná s výsledkom...
No témy na sloh boli dobré:
1. "Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou." Alfred de Vigny (Úvaha o (ne)schopnosti človeka uvedomiť si vlastné šťastie)
2. Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)
3. Umenie dokáže človeka zmeniť (Diskusný príspevok)
4. Základným predpokladom ľudského spolunažívania je komunikácia (Prejav pri príležitosti otvorenia školského týždňa tolerancie)
Ja som si vybrala tému číslo 2. Hlavne kvôli útvaru. Už pred tým, ako nám témy povedali, som bola rozhodnutá pre rozprávanie (okrem prípadu, že by nebolo alebo že by bola zlá téma).
Chcem si to zvečniť a napísať pre seba. Hlavne po tom, čo mi mamka povedala, že by aj ona chcela mať svoje práce z maturít. Tak hor sa do toho. 
(Isto to nebude presne to, čo som písala, ale pointa tam bude tá istá :D )


Ten pohľad mi vyrazil dych
(Rozprávanie)
         ,,Tak veľmi sa už teším!" hovorila som stále dokola po ceste od auta k obrovskej hale. Mal sa tam konať koncert, po ktorom som snívala už niekoľko rokov. Videla som stovky, ba tisícky ľudí, ktorí mali namierené na to isté miesto, kde my. Úžasné, ako toľko rozdielnych ľudí spája niečo tak krásne, ako viera.
         Akoby zázrakom sme sa dostali pod pódium, takže som sa nemusela báť, že sa predo mňa postaví vysoký človek, ktorý by mi pokazil celý zážitok z koncertu.
Po, približne, hodine konverzácie so starými, aj novými priateľmi sa stalo to, na čo sme všetci čakali. Na pódium vybehla moja obľúbená kresťanská kapela s energiou a elánom v tvárach. V tom momente som sa na nich zamerala a prestala vnímať okolitý svet. Až do jednej chvíle. Ten pohľad mi vyrazil dych...
         Pamätám si, ako som na strednej škole mala spolužiačku, ktorá bola iná ako väčšina dievčat v jej veku. Nikdy som na nej nevidela inú farbu ako čiernu, na zápästiach mala zahojené, aj čerstvé rany po ostrej žiletke a úsmev nepatril k jej prejavom emócií. Párkrát som sa s ňou rozprávala a dá sa povedať, mala som k nej z triedy najbližšie. Nie raz som jej hovorila prečo žijem ako žijem, odkiaľ mám každodennú radosť a čo mi dáva nádej. Nie raz som jej hovorila o úžasnej láske, ktorou som z milosti obdarovaná. Nie raz som jej hovorila, jednoducho, o Bohu. Neverila mi. 
Naše priateľstvo skončilo jej vyhlásením, že som, citujem: ,,šibnutá sektárka, ktorá svoju slabosť ospravedlňuje vierou v slabého Boha" a nasledovným želaním, že ma už v živote nechce vidieť. Od toho dňa sa akoby vyparila z povrchu zemského.
         Pekné dievča, ktoré prišlo na pódium bolo oblečené v zelenkavých šatách, usmievalo sa a v rukách držalo mikrofón.
  ,,Ahojte," pozdravila neisto, ,,volám sa Selena Brelsová a chcela by som vám povedať niečo o sebe."
Nemým úžasom som ju počúvala a sledovala jemné zahojené jazvičky na jej zápästiach.
         Asi pred rokom mi zavolalo neznáme číslo. Neochotne som sa ozvala a na druhej strane som začula rozrušený hlas. Spolužiačka, ktorá ma už v živote nechcela vidieť prosila o pomoc. Navrhla som jej stretnutie. Odmietla. Ja som odmietla poslať jej peniaze poštou. Nemala na výber.
Ten pohľad, keď som ju videla vystupovať z autobusu, mi vyrazil dych. Stala sa z nej troska najvyššieho stupňa. Kruhy pod očami, vychudnuté telo schované pod, o tri čísla väčšími, šatami. V žilách mala stopy po injekčných striekačkách a jej vlasy sa už nedali nazvať vlasmi.
Povedala mi, že si chce zmeniť život, ale nemá na to peniaze. Láskavo a s nádejou som jej peniaze podala. Viac sa so mnou nechcela rozprávať. Poďakovala a odišla.
         ,,Peniaze som chcela použiť na drogy, ale láska, s ktorou mi ich spolužiačka dávala, ma donútila nespraviť to," hovorila Selena dojato. V skratke, peniaze minula na liečenie, kde stretla muža, ktorý jej hovoril o Bohu. Uverila mu. Uverila Bohu. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou ju stvoril. Uverila Jeho obrovskej láske, s ktorou za ňu umieral na kríži. Uverila a ďakovala mu za to, že jej zachránil život. Pozemský, aj večný.
         Po konci evanjelizačného koncertu som ešte dlho bola zamyslená. To dievča sa tak veľmi podobalo na moju spolužiačku, že som si chvíľu myslela, že to je ona.
         Oznámenie v celoslovenských kresťanských novinách, ktoré mám odložené asi polroka: ,,Včera, 21. mája 2018, na následky niekoľkoročnej drogovej závislosti zomrela Magdaléna Strešová. Magdaléna bola čerstvo znovuzrodená a Ježiša milovala celým svojim srdcom. Medzi jej poslednými slovami bola aj vďačnosť k jej spolužiačke zo strednej školy, ktorá jej dala druhú šancu tak, ako jej ju dal aj Boh. Ďakujme Bohu za jej život. Pohreb sa uskutoční dňa..."
         Magdaléna ma už v živote nechcela vidieť, ale Boh jej našepkal, aby toto prianie porušila. Tak, ako Selene, aj Magdaléne zachránil život. No Magdaléne "len" ten večný.


Keď som to teraz písala, uvedomila som si, že si to pamätám menej ako som si myslela. Ale aspoň takto :) . Ľutujem že do poslednej vety som nedala to "len". Nenapadlo mi dať to do úvodzoviek a nechcela som tam dávať len, pretože to evokuje, že to je málo.

1 komentár: