Vonku je cítiť jar. Momentálne sedím vonku na našej odkrytej terase v kraťasoch a mikine. Nie je mi zima, pretože na mňa svieti slnko. Zo všetkých strán ku mne dolieha vtáčí štebot a jemný vetrík sa mi pohráva s vlasmi. Musím zvrašťovať čelo, ak sa chcem pozerať do diaľky, pretože žeravému kotúču na oblohe nezavadzajú mraky. Iba sem-tam vidieť nejaký biely fliačok, ktorý sa istotne hanbí za to, aký je malý. Vidieť stromy bez lístia a rastliny bez kvetov. Čoskoro sa zmení aj to. Nastáva obdobie, kedy sa začne všetko prebúdzať. Prvé puky začnú kvitnúť, prvé lístky začnú rásť a do našej dediny sa znova vrátia jej sezónni obyvatelia - bociany. Okolo nás začnú poletovať včely, vážky, ako aj nepríjemné muchy, či komáre. Na kvetoch budeme vidieť motýle a v hniezdach vtáčie vajíčka. Presne toto mi chýbalo cez zimu. Život. Život všade kam sa pozriem. Slnko. Slnko svietiace silnejšie, dlhšie a teplejšie. Radosť.
Jar prichádza. Jemne nám klope na okná v podobe slnečných lúčov spojených so spevom obyvateľov oblohy.
Vonku je cítiť jar.
Vďaka Bože.
streda 5. marca 2014
nedeľa 1. decembra 2013
chvála a iné.
Práve som sa vrátila z konferencie v Prešove pre detských služobníkov. Išla som tam s určitými očakávaniami, ktoré sa vôbec nenaplnili. No napriek tomu som prišla domov povzbudená, zmenená, inšpirovaná...
Na hlavných témach som zaspávala a na semináre som chodila na také, pri ktorých nebudem nečinne sedieť, lebo by som zaspávala aj tam. (Bola som na jednom dobrom seminári, ale o ňom teraz nejdem písať.)
Neviem kde na konferencii som počula nasledovné, no viem že sa mi to uložilo hlboko do srdca. Boh si chválu zaslúži. Dávame mu jej tak málo, že mi je z toho nanič. Jeho chvála je užasná silná vec, ktorou sa približujeme k Bohu. To, že chválime Pána treba vštepovať aj deťom do srdiečok. Treba im zdôrazňovať čo to znamená a prečo ho chválime. Chvála je niečo, z čoho máme radosť my, ale hlavne náš Pán.
Keď sme boli v kostole (nešli sme na konferenčný program v nedeľu), som si pri jednej pesničke zatvorila oči. Robievala som to aj pred tým. Robievam to preto, že sa viem lepšie sústrediť na slová. No teraz to bolo iné. Áno, zatvorila som si oči, aby som vnímala len slová a Boha. Bola to pesnička, ktorú som spievala už mnohokrát, no tentoraz to bolo akési iné. Slovami tej pesničky som sa modlila, prihovárala k Bohu, chválila Ho. Zrazu som si uvedomila, že nevnímam nič okolo seba. Nevnímala som ľudí spievajúcich okolo mňa, nevnímala som, že mi bola zima, nevnímala som hudbu z orgánu... Boli sme tam len ja, Boh a chvála. Bol to taký úžasný pocit, že žasnem, že som to doteraz nezažila. Stála som pred samým Bohom a z celého srdca som Mu spievala chválu.
Popri chvále sme spievali aj slová, ktoré boli mojou osobnou modlitbou. Mojou osobnou túžbou, ktorú som nevedela alebo sa ani nesnažila vyjadriť slovami:
"Nechcem hviezdy na blankyte,
slávy znaky na hlave, (o tomto si nie som istá, neviem to po sebe prečítať)
ani zlata nežiadam si,
len nech živú vieru mám."
Bol to refrén piesne a keď som jeho slová videla po prvýkrát, mala som zaslzené oči. Vyjadruje to moju túžbu. Moja modlitba, ktorá hovorí za všetko. Nechcem nič viac, len mať živú vieru. Vieru, ktorou budem žiť s Bohom celým srdcom a celou dušou všade, kde sa nachádzam.
Ďalšia pieseň bola pre mňa povzbudzujúca. Pripomína mi, že nie je to vždy ľahké v kresťanskom živote, no Boh sa stará. Je to úžasným povzbudením:
"Nie vždy je cesta vonné kvieťa,
aj tá je často tŕním pokrytá.
Aj tam Pán si vedie svoje dieťa,
veď aj v tŕní ruža rozkvitá."
Tento kostol bol pre mňa niečím iným ako tie doteraz. Naplnil ma Duch Svätý. Tieto piesne mi presne pripomenula mňa, presne vyjadrovali moje myšlienky a odpovedali na môj strach. Piesní, bolo viac, no nestihla som si napísať všetko. Každá jedna pieseň ma napĺňala radosťou, vďačnosťou a ja som prežívala Božiu prítomnosť ako ešte asi nikdy.
Na začiatku kostola som sa modlila, aby mi Pán Boh ukludnil myseľ a prizvala som ho vedľa seba. Prosila som ho, aby mi vyčistil myseľ pred vonkajším svetom a ja sa mohla plne sústrediť na neho. Moju modlitbu okamžite vypočul. Bola som plne sústredená, čulá a bol vedľa mňa.
Som z toho úžasne povzbudená a začínam niečo nové v mojom živote.
Ešte... na tejto konferencii som bola so štyrmi zrelými ženami, ktoré mám veľmi rada a teraz som sa v tom len utvrdila.
Tieto ženy mi sú príkladom. Ako som ich počula rozprávať sa o Bohu, Biblii, svojich rodinách, ako som počula ich názory, radosť, ako som videla, že aj ony sa mýlia, no snažia sa najviac ako vedia... Za tento jeden deň ma toho naučili VEĽMI veľa a Bohu som vďačná za to, že mi ich prizval do života. Že som sa s nimi vydala na túto únavnú cestu a strávila s nimi čas. Som vďačná za to, že mi v nich Boh ukázal aké sú to Božie ženy.
Celý tento deň / deň a pol ma napĺňal Duch Svätý, Boh mi otváral oči a ja som zrazu videla úžasné veci, ktoré spôsobili, že môj život sa zmenil. Možno nie tak viditeľne, možno nie tak strašne... ale zmenil sa môj postoj, môj vzťah k Bohu.
Na hlavných témach som zaspávala a na semináre som chodila na také, pri ktorých nebudem nečinne sedieť, lebo by som zaspávala aj tam. (Bola som na jednom dobrom seminári, ale o ňom teraz nejdem písať.)
Neviem kde na konferencii som počula nasledovné, no viem že sa mi to uložilo hlboko do srdca. Boh si chválu zaslúži. Dávame mu jej tak málo, že mi je z toho nanič. Jeho chvála je užasná silná vec, ktorou sa približujeme k Bohu. To, že chválime Pána treba vštepovať aj deťom do srdiečok. Treba im zdôrazňovať čo to znamená a prečo ho chválime. Chvála je niečo, z čoho máme radosť my, ale hlavne náš Pán.
Keď sme boli v kostole (nešli sme na konferenčný program v nedeľu), som si pri jednej pesničke zatvorila oči. Robievala som to aj pred tým. Robievam to preto, že sa viem lepšie sústrediť na slová. No teraz to bolo iné. Áno, zatvorila som si oči, aby som vnímala len slová a Boha. Bola to pesnička, ktorú som spievala už mnohokrát, no tentoraz to bolo akési iné. Slovami tej pesničky som sa modlila, prihovárala k Bohu, chválila Ho. Zrazu som si uvedomila, že nevnímam nič okolo seba. Nevnímala som ľudí spievajúcich okolo mňa, nevnímala som, že mi bola zima, nevnímala som hudbu z orgánu... Boli sme tam len ja, Boh a chvála. Bol to taký úžasný pocit, že žasnem, že som to doteraz nezažila. Stála som pred samým Bohom a z celého srdca som Mu spievala chválu.
Popri chvále sme spievali aj slová, ktoré boli mojou osobnou modlitbou. Mojou osobnou túžbou, ktorú som nevedela alebo sa ani nesnažila vyjadriť slovami:
"Nechcem hviezdy na blankyte,
slávy znaky na hlave, (o tomto si nie som istá, neviem to po sebe prečítať)
ani zlata nežiadam si,
len nech živú vieru mám."
Bol to refrén piesne a keď som jeho slová videla po prvýkrát, mala som zaslzené oči. Vyjadruje to moju túžbu. Moja modlitba, ktorá hovorí za všetko. Nechcem nič viac, len mať živú vieru. Vieru, ktorou budem žiť s Bohom celým srdcom a celou dušou všade, kde sa nachádzam.
Ďalšia pieseň bola pre mňa povzbudzujúca. Pripomína mi, že nie je to vždy ľahké v kresťanskom živote, no Boh sa stará. Je to úžasným povzbudením:
"Nie vždy je cesta vonné kvieťa,
aj tá je často tŕním pokrytá.
Aj tam Pán si vedie svoje dieťa,
veď aj v tŕní ruža rozkvitá."
Tento kostol bol pre mňa niečím iným ako tie doteraz. Naplnil ma Duch Svätý. Tieto piesne mi presne pripomenula mňa, presne vyjadrovali moje myšlienky a odpovedali na môj strach. Piesní, bolo viac, no nestihla som si napísať všetko. Každá jedna pieseň ma napĺňala radosťou, vďačnosťou a ja som prežívala Božiu prítomnosť ako ešte asi nikdy.
Na začiatku kostola som sa modlila, aby mi Pán Boh ukludnil myseľ a prizvala som ho vedľa seba. Prosila som ho, aby mi vyčistil myseľ pred vonkajším svetom a ja sa mohla plne sústrediť na neho. Moju modlitbu okamžite vypočul. Bola som plne sústredená, čulá a bol vedľa mňa.
Som z toho úžasne povzbudená a začínam niečo nové v mojom živote.
Ešte... na tejto konferencii som bola so štyrmi zrelými ženami, ktoré mám veľmi rada a teraz som sa v tom len utvrdila.
Tieto ženy mi sú príkladom. Ako som ich počula rozprávať sa o Bohu, Biblii, svojich rodinách, ako som počula ich názory, radosť, ako som videla, že aj ony sa mýlia, no snažia sa najviac ako vedia... Za tento jeden deň ma toho naučili VEĽMI veľa a Bohu som vďačná za to, že mi ich prizval do života. Že som sa s nimi vydala na túto únavnú cestu a strávila s nimi čas. Som vďačná za to, že mi v nich Boh ukázal aké sú to Božie ženy.
Celý tento deň / deň a pol ma napĺňal Duch Svätý, Boh mi otváral oči a ja som zrazu videla úžasné veci, ktoré spôsobili, že môj život sa zmenil. Možno nie tak viditeľne, možno nie tak strašne... ale zmenil sa môj postoj, môj vzťah k Bohu.
štvrtok 28. novembra 2013
kytica.
Nedávno som mala stužkovú. Ocko mi kúpil kyticu a doniesol mi ju, keď prišli. Veľmi som sa jej potešila. Bola prekrásna a voňavá a celkom veľká... milujem kvety. Milujem kytice.
Bola som nešťastná z toho, že kytica nevydrží večne, no povedala som si, že si ju užijem, kým sa dá.
Prešlo pár dní. Keby ste teraz vkročili do mojej izby, nepotrebovali by ste kyticu vidieť. Vonia od nej celá izba a každý deň, keď prídem domov, sa usmejem pri tej úžasnej vôni.
Tie kvety sa zdajú mŕtve. Boli odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, nemajú korene... sú to len stopky s kvetami, ktoré sú predurčené zhniť. No ony aj tak stále rozdávajú vôňu. Aj tak stále rozdávajú radosť. Žasnem, ako dokážu už mŕtve kvety voňať tak silno.
Ich vôňa nie je všetko. Keď som tú kyticu dostala, boli tam tri kvety, ktoré neboli rozkvitnuté. Vyzeralo to krásne a ja som to brala tak, že to tak má byť a inak to nebude. Boli najnenápadnejšie kvety v kytici. Tie kvety sa otvárajú. Kytica pre mojimi očami ešte viac ožíva, pričom by mala umierať. Kvety, ktoré som brala pred tým len ako doplnok, sú teraz najkrajšie a najjasnejšie v celej kytici. Mám pocit, že tie kvety sa nechcú len tak vzdať svojho života, ale bojujú. Čím viac bojujú, tým sú krajšie. Tie kvety rozkvitajú, hýbu sa, bez zdroja života! Všetko, čo majú, je voda v pohári, v ktorom kytica je.
Najprv sa otvoril jeden kvet a bola som z neho šťastná. Hneď po ňom sa začal otvárať ďalší a teraz sa otvárajú dva. Žasnem, ako Boh dokázal vymyslieť niečo také krásne, jemné, dokonalé! Tie kvety na sebe nemajú jedinú chybičku. Fungujú perfektne ešte aj po ich odseknutí od ich koreňov. Sú nádherné a dodávajú mi radosť.
Každý deň, keď vojdem do izby, ďakujem Bohu za niečo tak nádherné a jednoduché.
Kvety sú niečo magické, na čo budem asi večne pozerať s obdivom.
A ešte. Čo keby som si z tých kvetov zobrala príklad? Rozkvitajú a rozdávajú sa, aj keď je im to už na nič. Nič ich neopelí, o chvíľu im tá troška vody stačiť nebude (aj keď im ju poctivo vymieňam) a ony bez živín začnú vädnúť a hniť. Aj keď ich toto čaká, stále robia radosť mne.
Keď som nešťastná, smutná, depresívna, chcem si spomenúť na tieto krásne kvietky. Na robenie radosti druhým bez ohľadu na to, v akom stave som. Robiť ich šťastnými, urobí šťastnou aj mňa.
Ďakujem, Bože, za tie nádherné a voňavé kvety u mňa na stole.
Bola som nešťastná z toho, že kytica nevydrží večne, no povedala som si, že si ju užijem, kým sa dá.
Prešlo pár dní. Keby ste teraz vkročili do mojej izby, nepotrebovali by ste kyticu vidieť. Vonia od nej celá izba a každý deň, keď prídem domov, sa usmejem pri tej úžasnej vôni.
Tie kvety sa zdajú mŕtve. Boli odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, nemajú korene... sú to len stopky s kvetami, ktoré sú predurčené zhniť. No ony aj tak stále rozdávajú vôňu. Aj tak stále rozdávajú radosť. Žasnem, ako dokážu už mŕtve kvety voňať tak silno.
Ich vôňa nie je všetko. Keď som tú kyticu dostala, boli tam tri kvety, ktoré neboli rozkvitnuté. Vyzeralo to krásne a ja som to brala tak, že to tak má byť a inak to nebude. Boli najnenápadnejšie kvety v kytici. Tie kvety sa otvárajú. Kytica pre mojimi očami ešte viac ožíva, pričom by mala umierať. Kvety, ktoré som brala pred tým len ako doplnok, sú teraz najkrajšie a najjasnejšie v celej kytici. Mám pocit, že tie kvety sa nechcú len tak vzdať svojho života, ale bojujú. Čím viac bojujú, tým sú krajšie. Tie kvety rozkvitajú, hýbu sa, bez zdroja života! Všetko, čo majú, je voda v pohári, v ktorom kytica je.
Najprv sa otvoril jeden kvet a bola som z neho šťastná. Hneď po ňom sa začal otvárať ďalší a teraz sa otvárajú dva. Žasnem, ako Boh dokázal vymyslieť niečo také krásne, jemné, dokonalé! Tie kvety na sebe nemajú jedinú chybičku. Fungujú perfektne ešte aj po ich odseknutí od ich koreňov. Sú nádherné a dodávajú mi radosť.
Každý deň, keď vojdem do izby, ďakujem Bohu za niečo tak nádherné a jednoduché.
Kvety sú niečo magické, na čo budem asi večne pozerať s obdivom.
A ešte. Čo keby som si z tých kvetov zobrala príklad? Rozkvitajú a rozdávajú sa, aj keď je im to už na nič. Nič ich neopelí, o chvíľu im tá troška vody stačiť nebude (aj keď im ju poctivo vymieňam) a ony bez živín začnú vädnúť a hniť. Aj keď ich toto čaká, stále robia radosť mne.
Keď som nešťastná, smutná, depresívna, chcem si spomenúť na tieto krásne kvietky. Na robenie radosti druhým bez ohľadu na to, v akom stave som. Robiť ich šťastnými, urobí šťastnou aj mňa.
Ďakujem, Bože, za tie nádherné a voňavé kvety u mňa na stole.
utorok 26. novembra 2013
slnko.
November. Pre mňa najťažšie obdobie v roku. Síce mám rada jeseň, no v novembri naberá už iné obrátky. Je zima, pochmúrno, stále prší (dážď mám rada, ale je pravda, že pôsobí depresívne), ja som unavená, slnko sa ukrýva za hustými mrakmi...
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."
A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.
Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.
Uvedomila som si, že slnko má na mňa obrovský vplyv. Mám pocit, že ho k životu potrebujem viac ako iní ľudia. Keď ho nevidím a je skryté za mrakmi, chytajú ma depresívne nálady, som unavená, nervózna a nemám chuť na nič... no keď sa ukáže, usmievam sa, chce sa mi tancovať, smiať sa a plakať zároveň. Keď sa v takomto pochmúrnom čase slnko ukáže na oblohe a mňa po tvári hľadia jeho jemné príjemné lúče, všetko je odrazu krajšie. Aj príroda vonku, aj myšlienky v mojej hlave.
No čo keď sa slnko neukáže? Čo keď bude trvať týždne, kým slnečné lúče prerazia čierne mraky a dopadnú na mňa?
Mala by som sa tak upínať na slnko? Ako mi povedala maminka: "Skús si nájsť iné slnko, ktoré ťa bude robiť šťastnou."
A ja som sa zamyslela (aj keď som tak vtedy možno nevyzerala, lebo som bola nahnevaná na zimu). Zamyslela som sa a nemusela som rozmýšľať dlho. Boh. Prečo neberiem Boha ako moje slnko? On je tu stále. Síce ho nevidím, ale môžem ho cítiť. Môžem cítiť jeho lásku, jeho vernosť, ale i jeho hnev. On je oveľa stálejší, väčší, lepší, istejší ako slnko. Slnko je jeho výtvor. Niečo, čo stvoril pre nás. No ON sám, je to najväčšie slnko, aké človek môže mať. Slnko, ktoré sa nikdy neskryje za mraky. Keď ho neposlúcham, keď robím po svojom... On je stále tu a čaká na chvíľu, kedy si ho začnem uvedomovať. Čaká na chvíľu, kedy mu dovolím pohladiť ma po tvári a ukázať mi, že je stále tu, aj keď slnko na oblohe nesvieti.
Život bez slnka si neviem predstaviť a robiť to ani nemusím. Boh sa stará o to, aby vždy svietilo.
Život bez Boha si predstaviť nedokážem a robiť to ani nechcem.
utorok 8. októbra 2013
dobrodružstvo.
Dnes som mala celý deň dobrú náladu. Aj napriek tomu, že som včera kvôli škole depkarčila. Keď som zaspávala, prosila som Boha o odpustenie a ďakovala mu za podporu u mojej mamky. Modlila som sa/rozprávala som sa s Bohom, že chcem sa viac zameriavať na Neho a naozaj preukazovať, že On je viac ako škola. V škole som z písomky dostala nakoniec trojku (to len tak pomimo), čo pokladám za úžasný zázrak, keďže som všetko tipovala, pretože som nebola schopná sa to naučiť.
Celý dnešný deň bol krásny a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to je krásne neskoré letné počasie alebo úžasný jesenný deň. Bola by som za tú druhú možnosť. Vánok bol studený a všade lietali listy. No na toto by som len tak neprišla.
Keď som išla domov, pri hudbe som si prezerala fotky v mojom mobile. Zabavila som sa tým a usmievala sa pri každej jednej fotke. Každá pre mňa niečo znamená. Buď situáciu alebo jednoducho človeka, čo je na nej. Dávala som si pozor, aby som vystúpila načas.
Posúvam fotky, usmievam sa, spomínam... album skončil, tak som išla na druhý. Zatiaľ som zodvihla hlavu, aby som skontrolovala, kde sa asi na ceste nachádzame. Premkla ma akási hrôza. Polia za Sečou. Prepásla som prestávku! Nezľakla som sa ani tak toho, že som nezastala, ako toho, že mám lístok kúpený do Seči a na revízorov mám šťastie. Hneď ako sme zastali v Kálnej, vystúpila som a vykročila k tanku. Zatiaľ som pozrela na internete v mobile, kedy mi ide autobus do Seči. Nezastavila som sa v mojej ceste k tanku. Išiel mi až o pol hodinu, tak som si povedala, že môj pôvodný zámer uskutočním. Pôjdem poľnou cestičkou pešo.
Prešla som okolo Koliby, vytiahla slúchatká z uší a kráčala. Chvíľku som ešte počula autá na ceste, no o chvíľku zmĺkli aj ony.
Bolo to len ja, nádherná príroda a Boh. Začala som sa s Ním rozprávať. Nahlas som rozprávala vďačnosti, prosby a chvály. Nahlas som sa ho pýtala otázky, akoby kráčal pri mne (veď aj kráčal). Užívala som si krásne počasie, vánok okolo mňa, spev vtáčikov, šum vetra v korunách stromov, žblnkot Hrona, úžasný vzduch a prítomnosť Jeho. Celý čas som mu hovorila vďačnosti za to, že sa postaral o tak skvelý čas s Ním. Že ma dostal na miesto, kde som sa utíšila, kde som nevnímala hluk z cesty alebo zo slúchatiek. Kde bolo ticho na rozmýšľanie a modlitby.
Naraz som prišla na už známu cestu. Vedľa bolo vyschnuté kukuričné pole a za ním som videla vežu nášho kostola. Vedela som, že keď budem pokračovať po ceste, obídem skoro celú Seč a potom sa budem vracať po známej, nekonečnej ceste, ktorú až tak nemusím. Kukuričné pole ma lákalo. Vždy som chcela prechádzať kukuričným polom.
Tak som sa vybrala. Smer som mala jasný. Veža na našom kostole. Išla som skrz kukuričné pole. Všade okolo mňa to šuchotalo a praskalo. Keď som sa zastavila, počula som, ako sa vietor s tými steblami hrá a aj keď to tam bolo hlasnejšie ako na cestičke, mala som pocit, že tam je ešte väčšie ticho. Ďakovala som Pánovi aj za to. Hovorila som si: "Dobrodružstvo s Bohom!" Bolo to čarovné a počas predierania sa steblami kukurice som sa modlila a chválila. Ďakovala som za dobrodružstvo, ktoré mi pripravil. Raz som zastavila na mieste, kde steblá boli z nejakého dôvodu menšie a ja som bola v akomsi kruhu, obkolesená suchými steblami. Ničím iným. Všade, kam som sa obzrela bola vyschnutá kukurica. Mala som chuťspraviť si miesto a ľahnúť si tam.
Bolo to čarovné. No pokračovala som v ceste. Občas som zazrela kostol, takže som vedela kam ísť. Odrazu som sa ocitla na skoro dokonalej priamke. Kukurica končila, ďalej bolo len pole, ktoré momentále pozostávalo zo suchej zeme. Kráčala som vedľa kukurice a nechala som slnko dotýkať sa ma. O chvíľu som sa dostala na cestičku, ktorá je už len kúsok od nášho domu. Bola som užasnutá z toho, ako rýchlo mi to prešlo, aký som mala skvelý čas a aké to bolo nádherné.
Niekedy veľmi dobre padne vypnúť, nemyslieť na nič, iba na to, že Boh je so mnou a radovať sa z toho. Chváliť a ďakovať mu.
Celý dnešný deň bol krásny a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to je krásne neskoré letné počasie alebo úžasný jesenný deň. Bola by som za tú druhú možnosť. Vánok bol studený a všade lietali listy. No na toto by som len tak neprišla.
Keď som išla domov, pri hudbe som si prezerala fotky v mojom mobile. Zabavila som sa tým a usmievala sa pri každej jednej fotke. Každá pre mňa niečo znamená. Buď situáciu alebo jednoducho človeka, čo je na nej. Dávala som si pozor, aby som vystúpila načas.
Posúvam fotky, usmievam sa, spomínam... album skončil, tak som išla na druhý. Zatiaľ som zodvihla hlavu, aby som skontrolovala, kde sa asi na ceste nachádzame. Premkla ma akási hrôza. Polia za Sečou. Prepásla som prestávku! Nezľakla som sa ani tak toho, že som nezastala, ako toho, že mám lístok kúpený do Seči a na revízorov mám šťastie. Hneď ako sme zastali v Kálnej, vystúpila som a vykročila k tanku. Zatiaľ som pozrela na internete v mobile, kedy mi ide autobus do Seči. Nezastavila som sa v mojej ceste k tanku. Išiel mi až o pol hodinu, tak som si povedala, že môj pôvodný zámer uskutočním. Pôjdem poľnou cestičkou pešo.
Prešla som okolo Koliby, vytiahla slúchatká z uší a kráčala. Chvíľku som ešte počula autá na ceste, no o chvíľku zmĺkli aj ony.
Bolo to len ja, nádherná príroda a Boh. Začala som sa s Ním rozprávať. Nahlas som rozprávala vďačnosti, prosby a chvály. Nahlas som sa ho pýtala otázky, akoby kráčal pri mne (veď aj kráčal). Užívala som si krásne počasie, vánok okolo mňa, spev vtáčikov, šum vetra v korunách stromov, žblnkot Hrona, úžasný vzduch a prítomnosť Jeho. Celý čas som mu hovorila vďačnosti za to, že sa postaral o tak skvelý čas s Ním. Že ma dostal na miesto, kde som sa utíšila, kde som nevnímala hluk z cesty alebo zo slúchatiek. Kde bolo ticho na rozmýšľanie a modlitby.
Naraz som prišla na už známu cestu. Vedľa bolo vyschnuté kukuričné pole a za ním som videla vežu nášho kostola. Vedela som, že keď budem pokračovať po ceste, obídem skoro celú Seč a potom sa budem vracať po známej, nekonečnej ceste, ktorú až tak nemusím. Kukuričné pole ma lákalo. Vždy som chcela prechádzať kukuričným polom.
Tak som sa vybrala. Smer som mala jasný. Veža na našom kostole. Išla som skrz kukuričné pole. Všade okolo mňa to šuchotalo a praskalo. Keď som sa zastavila, počula som, ako sa vietor s tými steblami hrá a aj keď to tam bolo hlasnejšie ako na cestičke, mala som pocit, že tam je ešte väčšie ticho. Ďakovala som Pánovi aj za to. Hovorila som si: "Dobrodružstvo s Bohom!" Bolo to čarovné a počas predierania sa steblami kukurice som sa modlila a chválila. Ďakovala som za dobrodružstvo, ktoré mi pripravil. Raz som zastavila na mieste, kde steblá boli z nejakého dôvodu menšie a ja som bola v akomsi kruhu, obkolesená suchými steblami. Ničím iným. Všade, kam som sa obzrela bola vyschnutá kukurica. Mala som chuťspraviť si miesto a ľahnúť si tam.
 |
| nepoužila som žiadny program na úpravu fotiek. tie farby sú také, aké tam naozaj boli. |
Niekedy veľmi dobre padne vypnúť, nemyslieť na nič, iba na to, že Boh je so mnou a radovať sa z toho. Chváliť a ďakovať mu.
 |
| fotka poľa, už z cestičky. |
piatok 30. augusta 2013
smútok.
Čo by sme mali robiť, keď sme úplne zlomení, s náladou pod psa?
Áno, aj takéto nálady stretajú kresťanov. Povedala by som, že niekedy možno častejšie ako iných ľudí.
1) Ísť za ľuďmi aby nám s tým pomohli. Proste sa vyrozprávať alebo len byť s človekom, ktorého máme radi. Aby sme vedeli, že pri nás niekto stojí a na veci nie sme samy.
Je to účinný spôsob a väčšinou (aspoň v mojom prípade) ma daný človek rozveselí a ja som rada že som za ním išla.
2) Modlitba. Niekedy chceme byť len samy a rozprávať Bohu o svojom trápení. Málokedy nám príde okamžitá jasná odpoveď, no my vieme, že nás Boh počul a je to v jeho rukách nech sa deje čokoľvek. Či sme si to u neho niečím pokašľali alebo sme len zle naladení a myslíme na všetko pesimisticky... Vieme, že keď sa Mu zveríme, je to u Neho. Nemusí nám vždy odľahnúť. Možno aj po modlitbe sa cítime rovnako, ale môžeme vedieť, že to je u Neho. To je viac než dosť. (Napríklad pre mňa, sú podobné situácie najsilnejšie na čas s Bohom. Potom ešte keď som z niečoho užasnutá. V tom strede, keď sa cítim normálne alebo nijako, to nie je žiadna sláva. V tom sa potrebujem zlepšiť a ak to niekto číta, tak by som poprosila o modlitby za to.)
3) Čítanie Biblie. Keď som JA v nálade pod psa, rada si čítam svoje obľúbené pasáže alebo jednoducho zadám do googla formulku ako: Encouraging bible verses. Alebo podobne. Prečítam si to a niekedy z mojej nálady pod psa vznikne užasnutosť alebo vďačnosť.
A našla som aj niečo takéto. Inšpirácia.
Môže to byť niečo, čo mi v budúcnosti pomôže dostať sa z pocitu pod psa alebo z melancholickej nálady. 13 biblických veršov ako prekonať sklamanie.
Áno, aj takéto nálady stretajú kresťanov. Povedala by som, že niekedy možno častejšie ako iných ľudí.
1) Ísť za ľuďmi aby nám s tým pomohli. Proste sa vyrozprávať alebo len byť s človekom, ktorého máme radi. Aby sme vedeli, že pri nás niekto stojí a na veci nie sme samy.
Je to účinný spôsob a väčšinou (aspoň v mojom prípade) ma daný človek rozveselí a ja som rada že som za ním išla.
2) Modlitba. Niekedy chceme byť len samy a rozprávať Bohu o svojom trápení. Málokedy nám príde okamžitá jasná odpoveď, no my vieme, že nás Boh počul a je to v jeho rukách nech sa deje čokoľvek. Či sme si to u neho niečím pokašľali alebo sme len zle naladení a myslíme na všetko pesimisticky... Vieme, že keď sa Mu zveríme, je to u Neho. Nemusí nám vždy odľahnúť. Možno aj po modlitbe sa cítime rovnako, ale môžeme vedieť, že to je u Neho. To je viac než dosť. (Napríklad pre mňa, sú podobné situácie najsilnejšie na čas s Bohom. Potom ešte keď som z niečoho užasnutá. V tom strede, keď sa cítim normálne alebo nijako, to nie je žiadna sláva. V tom sa potrebujem zlepšiť a ak to niekto číta, tak by som poprosila o modlitby za to.)
3) Čítanie Biblie. Keď som JA v nálade pod psa, rada si čítam svoje obľúbené pasáže alebo jednoducho zadám do googla formulku ako: Encouraging bible verses. Alebo podobne. Prečítam si to a niekedy z mojej nálady pod psa vznikne užasnutosť alebo vďačnosť.
A našla som aj niečo takéto. Inšpirácia.
Môže to byť niečo, čo mi v budúcnosti pomôže dostať sa z pocitu pod psa alebo z melancholickej nálady. 13 biblických veršov ako prekonať sklamanie.
dúha.
"Dúha je optický úkaz vznikajúci v atmosfére Zeme. Vznik dúhy je spôsobený disperziou slnečného svetla prechádzajúcim kvapkou. Predpokladom pre vznik dúhy je prítomnosť vodných kvapiek v atmosfére a Slnka, ktorého svetlo cez kvapky môže prechádzať." -Wikipedia
Toto hovorí Wikipedia. Ak mám byť úprimná, polovici tých slov nerozumiem a nedávajú mi zmysel. Keby som sa niekoho opýtala, čo dúha je a povedal by mi túto poučku, o chvíľu by som na to zabudla a znova sa pýtala čo dúha je. Prečo vzniká.
Väčšina ľudí, keď vidí dúhu sú v úžase. Z toho, aké to je krásne, farebné, optimistické v daždivom dni. Vyčaruje nám to úsmev na tvári v deň, keď je všetko pochmúrne. Keď padá obloha a ľudia majú tendenciu schovať sa pred tým. Zabaliť sa do deky, sadnúť do gauča, uvariť si čaj a počúvať kvapky, ktoré klopú na okno a neskôr ním aj stekajú.
Niektorí ľudia v tieto dni majú chuť v daždi tancovať, behať, skákať. Sú rôzne skupiny ľudí. No v jednom sme rovnakí. Všetkých (aspoň si to myslím) nás fascinuje ten farebný oblúk v našom obzore. Keď vidíme dúhu, všetci stojíme s úsmevom na tvári a jajkáme a ochkáme nad krásou toho zjavenia.
No nie všetci myslia na to, čo dúha znamená.
Keď dúhu vidím ja, som z nej v úžase tak ako všetci. No pri tom mi je do plaču z toho, akou krásou nám Boh pripomína zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
"Uzatváram svoju zmluvu s vami i s vaším potomstvom a so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou divou zverou, čo je s vami, so všetkým čo vyšlo z korábu, so všetkou zverou zeme. Uzatváram s vami svoju zmluvu, že voda potopy už nezničí nijakého živého tvora a nebude už potopy, ktorá by zničila zem. Boh povedal: Toto je znamením zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Svoju dúhu som položil na oblak, aby bola znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Kedykoľvek nahromadím mračná nad zemou a na oblaku sa ukáže dúha, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi; voda už nebude potopou na zničenie všetkých živých tvorov. Keď sa na oblaku ukáže dúha, pozriem na ňu a rozpomeniem sa na večnú zmluvu medzi Bojom a každým živým tvorom na zemi. Boh povedal Noachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi mnou a každým živým tvorom na zemi." -Genezis 9/9-17
Vždy keď vidím dúhu, spomeniem si na zmluvu, ktorú s nami Boh uzatvoril. A myslím aj na to, že presne v tom istom okamihu Boh myslí na tú istú zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
Niečím tak nádherným nám Boh pripomína zasľúbenie, vďaka ktorému sa nemusíme báť. Nemusel to robiť. Mohol s nami len uzatvoriť zmluvu a nič viac. Či by sme na to pamätali alebo nie, to by bolo na tom, ako pozorne by sme čítali Bibliu alebo poznali tento príbeh. No on nám chcel dať nejakú pripomienku. Je to nezvratné a trvalé, kým Zem bude existovať. V pochmúrnom dni plnom dažďa máme dúhu, ktorá nám hovorí, že dážď skončí a nebude našou záhubou. Dúhu, ktorá nám rozjasní deň tak ako jeho zasľúbenie.
Toto hovorí Wikipedia. Ak mám byť úprimná, polovici tých slov nerozumiem a nedávajú mi zmysel. Keby som sa niekoho opýtala, čo dúha je a povedal by mi túto poučku, o chvíľu by som na to zabudla a znova sa pýtala čo dúha je. Prečo vzniká.
Väčšina ľudí, keď vidí dúhu sú v úžase. Z toho, aké to je krásne, farebné, optimistické v daždivom dni. Vyčaruje nám to úsmev na tvári v deň, keď je všetko pochmúrne. Keď padá obloha a ľudia majú tendenciu schovať sa pred tým. Zabaliť sa do deky, sadnúť do gauča, uvariť si čaj a počúvať kvapky, ktoré klopú na okno a neskôr ním aj stekajú.
Niektorí ľudia v tieto dni majú chuť v daždi tancovať, behať, skákať. Sú rôzne skupiny ľudí. No v jednom sme rovnakí. Všetkých (aspoň si to myslím) nás fascinuje ten farebný oblúk v našom obzore. Keď vidíme dúhu, všetci stojíme s úsmevom na tvári a jajkáme a ochkáme nad krásou toho zjavenia.
No nie všetci myslia na to, čo dúha znamená.
Keď dúhu vidím ja, som z nej v úžase tak ako všetci. No pri tom mi je do plaču z toho, akou krásou nám Boh pripomína zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
"Uzatváram svoju zmluvu s vami i s vaším potomstvom a so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou divou zverou, čo je s vami, so všetkým čo vyšlo z korábu, so všetkou zverou zeme. Uzatváram s vami svoju zmluvu, že voda potopy už nezničí nijakého živého tvora a nebude už potopy, ktorá by zničila zem. Boh povedal: Toto je znamením zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Svoju dúhu som položil na oblak, aby bola znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Kedykoľvek nahromadím mračná nad zemou a na oblaku sa ukáže dúha, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a vami a všetkými živými tvormi; voda už nebude potopou na zničenie všetkých živých tvorov. Keď sa na oblaku ukáže dúha, pozriem na ňu a rozpomeniem sa na večnú zmluvu medzi Bojom a každým živým tvorom na zemi. Boh povedal Noachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi mnou a každým živým tvorom na zemi." -Genezis 9/9-17
Vždy keď vidím dúhu, spomeniem si na zmluvu, ktorú s nami Boh uzatvoril. A myslím aj na to, že presne v tom istom okamihu Boh myslí na tú istú zmluvu, ktorú s nami uzatvoril.
Niečím tak nádherným nám Boh pripomína zasľúbenie, vďaka ktorému sa nemusíme báť. Nemusel to robiť. Mohol s nami len uzatvoriť zmluvu a nič viac. Či by sme na to pamätali alebo nie, to by bolo na tom, ako pozorne by sme čítali Bibliu alebo poznali tento príbeh. No on nám chcel dať nejakú pripomienku. Je to nezvratné a trvalé, kým Zem bude existovať. V pochmúrnom dni plnom dažďa máme dúhu, ktorá nám hovorí, že dážď skončí a nebude našou záhubou. Dúhu, ktorá nám rozjasní deň tak ako jeho zasľúbenie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)