Prišla som domov z Afterparty KECY. Uplakaná, nešťastná, smutná... I just don't want them to leave. Rozmýšľam po anglicky a je pre mňa fakt ťažké teraz písať po slovensky. Prečo vlastne píšem? Ani neviem. Mám potrebu napísať ako sa cítim. Zničená, opustená... kúsok môjho srdca odíde s nimi do Ameriky, do Illinios, do ich domov, do ich kostolov, do ich izieb... Neviem, či si to budú uvedomovať, ale je to tak. Toto na všetkom najviac neznášam. Celý týždeň sa snažím vychádzať s nimi, rozprávať sa, budovať vzťahy... a na čo? Aby som sa potom plakala? Týždeň sa zdá málo. Čo je týždeň v našich životoch? Ale keď ste s niekým týždeň, deň a noc... Máte šancu rozprávať sa s tým človekom, spoznávať ho... Je to viac než dosť. Viac než dosť na to, aby som teraz revala jak sprostá.
Som veľmi vďačná Pánu Bohu za to, že sem priviedol práve takých ľudí ako boli tohtoroční američania. Som mu vďačná za čas strávený s nimi. Za ich slová a za ich expressions. I just don't know how to say it in Slovak :D . Som šťastná z toho, že sa s nimi môžem lúčiť so slovami: See you in heaven. To je jediné, čím si momentálne môžeme byť istí.
Toto nie je inšpirácia. Len časť z môjho srdca, ktorá je zranená a chce sa o to podeliť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára