nevďačnosť.

Raz som sa rozprávala s Evičkou. Opýtala som sa jej: Ako mám dosiahnuť ten bod v mojom živote, že začnem o Ježišovi uvažovať ako o žijúcom človekovi, ktorý je som mnou naozaj. Že to je človek, ktorý práve sedí pri mne a nie je to žiadna sila.
Povedala mi, že je najlepšie, keď si v jednotlivých chvíľach predstavujem že je naozaj pri mne. To ma tentoraz aj donútilo napísať tento príspevok. Spomenula som si na jej slová. Sedím pred telkou, na nohách mám notebook a nerobím nič. Predstavila som si, že Ježiš sedí na sedačke trochu obďaleč a pozerá na mňa. So smútkom v očiach mi hovorí: Zomrel som za teba. A ty robíš toto? Len sedíš pred telkou a strácaš drahocenné minúty svojho života tu, na zemi? Minúty, ktoré by si mohla využiť na hovorenie o mne. Položil som za teba svoj život a ty nerobíš nič.
Ako sa teraz cítim? Cítim sa vinne. Čo som, že za mňa zomrel? Prečo vlastne? Viem aj odpoveď. Pretože ma miluje. Trpel ZA MŇA! A čo robím? Len sedím a som lenivec najvyššieho rádu. 

Bola som na english campe KECY a pustili nám toto video. Rozplakala som sa. Mala som chuť škrabať sa do krvi, ublížiť si, kričať... SOM TAKÁ NEVĎAČNÁ! Nespravil to, aby ho mal kto uctievať. Nespravil to pre nudu... NIE. On to spravil pre to, aby mal s nami vzťah. Lebo nás miluje. Keď niekoho milujeme, chceme, aby nás miloval aj on. Chceme mať s tým človekom vzťah. Máme pocit, že keď niekoho milujeme, je to to najkrajšie čo môže byť. A to sme my, ľudia. Aká láska musí byť tá Božia? Miluje nás tak, ako si to ani nevieme predstaviť. Keby je teraz tu so mnou, plače. Plače z toho, že nerobím nič. On ma miluje a ja sa nepokúšam o NIČ. 
Miluje ma. Takú aká som. Takú, ako ma ON stvoril. Stvoril na mne všetko. Koľkokrát mu za to ďakujem? A koľkokrát som nespokojná s tým ako vyzerám? Boh ma stvoril. On sám do mňa vložil život. On sám ma vytvaroval tak, ako ma chcel mať. To On do mňa vdýchol život, ktorý teraz žijem. Musím byť za to vďačná. CHCEM byť za to vďačná.