štvrtok, 25. júla 2013

úžas číslo 2.

Začínam mať pocit, že sa stávam fanatikom či čo. Ale zároveň som z toho strašne šťastná.
Doma na kuchynskej linke som našla slivky. Tak že veď si dám. Zahryzla som a prišla som na to, že tie slivky ešte nie sú úplne zrelé. O to lepšie. Mám rada kyslé veci. Pozrela som na - už nie celú - slivku a pozastavila som sa. Kombinácia zelenej a fialovej sa mi vždy páčila, no toto bolo niečo iné. Bolo to niečo úplne iné ako kombinácia týchto farieb na šatstve alebo papieri. Bolo to oveľa krajšie. Prirodzené, také aké to má byť... Pred nedávnom by som sa nad tým ani nepozastavila. Veď čo. Nedozreté ovocie, ktoré mi chutí. Ale niečo je na mne iné. Veľa krát sa zamýšľam nad podobnými vecami.
Nedozretá slivka, ktorá sa objavila na kuchynskej linke v dome, v ktorom žijem mi rozžiarila srdce.
Boh sa tak pohral so všetkým na tomto svete. Dal si záležať na kombinácii farieb na slivke. A ešte to je také chutné! Koľko ľudí je za to vďačných? Koľko ľudí sa zamyslí nad tým, aké to je skvelé? Nechcem teraz tvrdiť, že som nejaká špeciálna, že som si to všimla. Práveže tvrdím, že som nevďačná, keď som si to všimla AŽ teraz.

Keď som tak s vďakou a úžasom rozmýšľala nad tým, aká to je krásna kombinácia farieb, spomenula som si na jedno dieťa. Čítala som raz jednu knižku. Už neviem ako sa volala, no bola plná detských modlitieb. Nie tých básničiek, ktoré napísali dospelí ľudia za nás. Boli to útržky úprimných detských modlitieb, ktoré boli tak nádherne čisté a jednoduché, že si človek pomyslel, prečo sa nemôže tak modliť aj on. Na úplnom konci knihy, bola jedna modlitba, ktorá mi zaslzila oči.
Pane Bože, nikdy som si nevšimol ako sa k sebe fialová a oranžová hodia, až kým si nespravil taký pekný západ slnka ako včera.
Chcem rozmýšľať ako tento chlapec stále! Stále žasnúť nad stvorenstom nášho Pána.

1 komentár: